Pravdivý príbeh: Snaha zapáčiť sa otcovi ma doviedla na dno

muž

sita

Veci vždy robím vždy na 200 percent. Otec si potrpel na tvrdú disciplínu a v tomto duchu som bol vychovávaný aj ja. V jeho ponímaní bol väčšej pozornosti hodný len človek, ktorý niečo v živote dosiahol a materiálne nadobudol. Svoj pohľad preniesol aj na mňa. Od malička som chcel mať veľa peňazí, aby som si mohol kúpiť všetky pekné a drahé veci.

Pri výbere štúdia som sa orientoval podľa uplatnenia na trhu. Kde môžem po skončení zarábať najviac. Vyhralo štúdium informatiky. Škola ma bavila a zvládol som ju, ako sa hovorí, ľavou zadnou. Už počas štúdia som začal pracovať v súkromnej firme, ktorá sa zaoberala vývojom softvéru. Keď mi prišla prvá výplata, tešil som sa, ako malé dieťa. Konečne sa môžem pochváliť otcovi. Žiaľ, na neho to taký dojem neurobilo: „Keď začneš normálne zarábať, po tom sa vystatuj.“ Nepochopil, že sa nevystatujem, len sa chcem podeliť o radosť.

Začal som teda brať každú službu, sviatky, nadčasy, aby som zarobil čo najviac. Vždy, keď som nebol v škole, som pracoval. Po skončení štúdia som vo firme ostal už na plný úväzok. Popri tomto štýle nikoho neprekvapilo, že som bol stále sám. Kamaráti si robili zo mňa žarty, že budem prvý muž, ktorý sa ožení s monitorom od počítača. Mne to až také vtipné nepripadalo. Frajerku som chcel, ale nebol čas a nebolo kde. Vo firme boli skoro samí muži alebo ženy, ktoré sa na mužov podobali.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravidvý príbeh: Drogy spravili z našej rodiny peklo


Ešte viac som sa teda venoval práci. Zadosťučinením bolo pre mňa, keď som si po piatich rokoch mohol kúpiť svoj prvý malý byt. V otcových očiach som konečne stúpol. Priznám sa, že stúplo aj moje sebavedomie. Býval som sám a mohol som si relatívne dovoliť to, čo som chcel. Keď som stretol spolužiakov zo strednej, vždy sa len sťažovali ako ledva vyžijú od výplaty k výplate. Ja som si rok na to som si kúpil nové pekné auto.

Mal som vyše tridsať, ale stále mi chýbala žena. Spoznali sme sa ako inak, cez internet. Janke sa páčilo, aký som pracovitý, imponovalo jej, že sa viem o seba postarať. Do roka bola svadba. Po roku sa začali prvé problémy. Občas sme sa pohádali, keď som bol v robote dlhšie, ako som sľúbil. Zmeškal som však aj naše prvé výročie. Janka uvarila moje obľúbené jedlo a tešila sa, že konečne spolu strávime pekný večer. Ubezpečil som ju, že prídem načas. Keď som prišiel po polnoci domov, čakala na mňa so slzami a výčitkami: „To sa snáď ani nie je pravda. Tá prekliata robota ti je prednejšia ako ja.“ To sa ma trocha dotklo: „Tak zrazu ti vadí, že chodím do roboty a zarábam peniaze. Veď to je to, čo sa ti na mne vždy páčilo.“ „V poriadku, tak dnes večer môžeš spať v posteli s ňou“, odvrkla Janka a v ten večer odišla spať do vedľajšej izby.


Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Z milionára som bezdomovcom!


Janke som sa na ďalší deň ospravedlnil. Snažil som sa v robote netráviť toľko času. Začal som si ale robotu nosiť domov. Nech sme aspoň spolu a nemôže ma upodozrievať, že jej zahýbam s inou. Po čase moja manželka rezignovala. Vedela, že má doma workoholika, a tak prehovárať ma, aby som trocha ubral z pracovného tempa nemá význam.

Posledný klinec to rakvy nášho manželstva však bola spoločná dovolenka. Naplánovali sme si po dlhom čase desať dní pri mori. Bolo mi jedno kde, chcel som, aby ma Janka prekvapila. Len nech tam je signál a internetové pripojenie. Problém nastal, keď pár dní pred odchodom naša firma vyhrala dôležitý projekt. Ak by sa mi ho podarilo úspešne zvládnuť, povýšenie by som mal isté a to už by som zarával celkom iné peniaze ako doteraz. Snažil som sa Janku presvedčiť, nech dovolenku preložíme. Spravila však veľkú scénu a na dovolenku aj tak odišla – sama. Naspäť sa už nevrátila. Presťahovala sa rovno späť do rodičovského bytu. O pár mesiacov mi prišla žiadosť o rozvod. Na smútok som sa snažil zabudnúť trávením ešte väčšieho množstva času v práci.


Tiež by vás mohlo zaujať: Chodíte s nechuťou do práce? Možno trpíte syndrómom vyhorenia!


Moje telo mi však začalo vysielať signály, že nie je všetko so mnou v poriadku. V noci som nemohol spávať, cez deň som trpel bolesťami hlavy. Keď mi začalo z ničoho nič búšiť srdce ako divé, rozhodol som sa na navštíviť svojho lekára. Ten ma po vyšetreniach varoval: „Pán Imrich, takých ako vy ja poznám. Sú ich plné cintoríny. Samá práca, stres a oddych žiadny. Šetrite sa.“ Na jeho rady som však nedal – veď takú radu si môžem dať aj sám. Chcel som len nejaké tabletky, aby som vo svojom pracovnom tempe pokračoval aj naďalej. Nakoniec si účty so mnou porátalo moje telo samo. Skolaboval som a musel som ostať doma na péenke.

Doma som už pol roka. V práci som dal výpoveď a som dobrovoľne nezamestnaný. V očiach môjho otca patrím medzi spodinu. Mne je to už jedno. Keď si pomyslím, že by som sa mal vrátiť späť do práce, začnú sa mi triasť ruky a je mi na vracanie. Viem, že takto nemôžem žiť dlhodobo, ale pokiaľ to nebude nutné, chcem ostať doma. Je iróniou, že práca, ktorá bola mojim životom, ma nakoniec oň skoro pripravila.


Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte „Pravdivý príbeh“. Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!

Zdroj: sita, sita, I.K.
Odporúčame