Pravdivý príbeh: Som prekliaty a na vine je moja dedina

Muž

gettyimages

Vyrastal som na slovenskej dedine v jednoduchej rodine. Otec pracoval na družstve, mama bola doma a starala sa o nás a otca. Bolo nás šesť súrodencov a tak sme sa neraz museli uskromniť. Áno, občas sa nám podarilo vychovať prasa, niečo vyrástlo tiež na stromoch v záhrade, no s blahobytom dneška to ani nemá zmysel porovnávať.

Som prostredné dieťa a najstarší brat bol pre mňa vždy postrach. Šikovný a populárny. Doma, v škole, medzi dievčatami. Najmladší brat bol zas maznáčik. Ja, nech som sa akokoľvek snažil, som nikdy nebol ani najlepší, ani najviac milovaný.

Navyše, odkedy si pamätám som ráčkoval. Na dedine je akákoľvek odchýlka od normálu trestom. Dostanete prezývku a žarty vás prenasledujú na každom kroku, až kým sa nevysťahujete, alebo nedostanete do funkcie. Ja som sa nakoniec odsťahoval.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Ako rodičia sme zlyhali, deti nám nedokážu odpustiť


Od prvého dňa v škole ma porovnávali s bratom. Občas to ani nemysleli zle, on bol proste ich referenčným bodom. Nevedeli s kým iným ma porovnať. No spolužiaci si rýchlo našli iné prirovnania. Volali ma kadejako, od zvierat, po predmety. Nadávali do hlupákov, račkujúcich debilov.

Nenávidel som celý svet a veľmi mi to ubližovalo. Brat sa ma nezastával, hoci by určite mohol. Radšej mi povedal, aby som sa nesprával ako baba a postavil sa im. Tak som to skúsil a dostal po papuli, raz, dva, trikrát a mal som dosť. Utiahol som sa, čo zo mna robilo ešte väčšieho čudáka.

Odsudzovali ma nakoniec všetci, ešte aj rodina. Chápali to tak, že sa nad nich vyvyšujem, že sa hanbím za to, kým som. Aj som sa hanbil, ale z iných dôvodov.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Čiastočné vykúpenie prišlo až na učilišti v meste. No smola ma nikdy úplne neopustila. V deväťdesiatych rokoch zatvorili našu fabriku. Robil som potom hocičo a teraz som už na dôchodku.

Žena ma opustila po pätnástich rokoch manželstva. Inú som si nenašiel. Ja z toho viním našu dedinu. Prekliali ma alebo čo, kým som bol mladý a už ma to nikdy neopustilo. Nie som zlý človek, ale občas dúfam, že tí, čo boli ku mne najhorší, trpia! Neželám im nič dobré!


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdroj: gettyimages, gettyimages, MZ
Odporúčame