Keď sme sa s Petrom konečne zobrali, rozhodli sme sa, že si kúpime vlastný byt. Dlho som nevedeli nájsť ten „náš.“ Buď nám nevyhovovala cena, dispozícia alebo lokalita. Pomaly ma opúšťal počiatočný entuziazmus a ja som po pol roku neustáleho chodenia po obhliadkach začínala mať pocit, že nikdy nenájdeme nič, čo nám bude vyhovovať.
„Počúvaj, kolega mi vravel, že chcú predať byt po jeho babičke. Ešte ho nedávali inzerovať. Môžeme sa naň pozrieť, ak chceš. Vraj je v pôvodnom stave, ale to nevadí. Je na kraji mesta. Odtiaľ do prírody nie je až tak ďaleko.“ Manželov hlas znel tak presvedčivo, že som sa nakoniec obliekla a išla sa pozrieť na byt. Snáď stý v poradí.
Slnkom zaliaty byt v trojposchodovom bytovom dome bol jednoducho čarovný. Samozrejme, keď som si odmyslela všetky tie úpravy, ktoré boli pred nami. Obaja sme vedeli, že to je ten byt, na ktorý sa nám oplatilo čakať. Susedia boli väčšinou dôchodcovia, my sme mali radi pokoj a ticho. Peter prezradil, že byt už bol pozrieť pred pár dňami. Preto ma presvedčil na ďalšiu obhliadku.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Náš sused je úplný psychopat, nedokážem to vydržať
Na rekonštrukciu bytu sme si najali firmu. Za tri mesiace od podpísania zmluvy sme sa mohli konečne nasťahovať do svojho. Postupom času sa však vyskytol problém, na ktorý nás nikto neupozornil. Susedka, staršia pani, ktorá bývala nad nami, sa neustále na niečo sťažovala. Raz sme mali podľa nej televízor zapnutý prihlasno, potom vraj od nás išiel smrad spáleného mäsa, inokedy jej zas vadili topánky pred našim bytom.
Pokúsila som sa ju brať športovo. Chápala som, že tetuška nemá nič iné na práci, než pozeranie telenoviel, tak si voľný čas vypĺňala buzerovaním okolia. Videla som v nej zatrpknutú ženu, ktorá pred rokmi prišla nielen o manžela, ale aj o jediného syna. Obaja sa stali obeťami autonehody, keď sa vracali z rybačky.
„Susedka, viem, že ste ešte mladá, no tie posteľové scény si môžete odpustiť. Včera v noci som kvôli vám nevedela zaspať!“ Spustila raz na mňa na chodbe. Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. S manželom sme sa len ráno vrátili od mojich rodičov a mohla som odprisahať, že v našom byte nebola ani duša.
Pani Terezka si však išla svoje. Tak som ju nechala v tom. „Viete, som po uši zamilovaná do svojho manžela. Pokúsim sa krotiť,“ usmiala som sa na ňu. Chcela som s ňou vychádzať, pretože som v nej videla človeka, ktorý v podstate nie je zlý, len zranený.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vysnívané bývanie nám zničila klebetná suseda
Susedka sa však nedala. Na dvere nám klopala niekoľkokrát za deň, pričom zakaždým začínala tou istou pripomienkou: „Viete, že vám nechcem zle, ale už sa to nedá vydržať…“ Dokonca na nás zavolala políciu, pretože manžel si po 22-hej hodine dovolil venčiť našu čivavu. Ostatní susedia sa tvárili, že sa ich to netýka. Terezku poznali a je preto samozrejmé, že nikto nechcel s ňou vstupovať do konfliktu. Ani ja. Preto som sa rozhodla urobiť to, čo by vôbec nečakala.
Vždy, keď sa prišla sťažovať, som ju objala. Chúďa pani si myslela, že mi šibe. Už nechcela na mňa volať policajtov, ale psychiatra. Keď som upiekla koláč, dala som jej kúsok pred dvere, a to aj vtedy, že som vedela, že skončí v koši. Sem-tam som jej natrhala kvety a keď som ju stretla, spýtala som sa, ako sa má: „Na nič, moja, na nič. Ale to vy mladí nikdy nepochopíte…“
Postupom času sa pani Terezka začala meniť. Už sa nechodila len sťažovať. Ba naopak, zavolala ma na kávu. Na tvári sa jej mihlo niečo, čo pripomínalo úsmev. Začali sme sa viac rozprávať. Po troch rokoch sa Terezka stala neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Strážila nám psa, my sme jej zas pomáhali s nákupom.
Keď mi však v jeden deň neotvárala, tušila som, že je zle. Pani Terezka zomrela. A mne chýbala zrazu oveľa viac, než som si vedela predstaviť. Naučila ma, že každý človek je dobrý. Stačí, keď sa naňho budeme dívať cez milosrdnejšiu optiku.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.
Zdieľať na