Pravdivý príbeh: Vydala som sa z rozumu, po svadbe sa stala nečakaná vec

Usmiata zrelá žena

Ilustračné foto (Foto: GettyImages)

Každá rozprávka sa končí svadbou. Možno preto, že práve po nej nastupuje reálny život, ako tvrdia zlé jazyky. Aj ja som sa vydala. Už samotný obrad mal však od romantiky poriadne ďaleko. Mala som oblečené jednoduché biele šaty, ženích zas oblek zdedený po staršom bratovi. Nesmelo sme sa na seba dívali, akoby sme sa videli po prvýkrát. Všetko som to spískala ja. Nevydávala som sa z lásky, ale z rozumu. Napriek tomu som doposiaľ ani raz neoľutovala svoje rozhodnutie.

Po škole som sa zamestnala ako poštová doručovateľka. Práca to je náročná, najmä v zimnom období. Ani vyhýbať sa voľne pusteným psom nie je žiadna malina. Ja som však vždy mala rada kontakt s ľuďmi a pobyt na čerstvom vzduchu, takže som sa v tomto zamestnaní našla. Rajónom sa mi stala rodná dedina, ktorú som poznala ako svoju dlaň.

Pre mnohých dôchodcov bolo krátke stretnutie so mnou, kedy som im medzi bránku posunula zásielku, jedným z mála kontaktov s okolím. Deti k ním chodili už len málokedy, do obchodu nevládali každý deň a ja som sa snažila vyčleniť si aspoň pár minút na krátky rozhovor. V tvárach babičiek a starčekov svitla nádej. Mnohí z nich mali veľa detí, no tie mali svoje povinnosti a na rodičov pomaly, ale isto zabúdali.


Legendárna kniha Tisíc a jeden vtip: Kedysi bola u nás zakázaná, dnes vychádza opäť!


O pozornosť mužov som taktiež nemala núdzu. Moje dlhé, ryšavé vlasy, zelené oči a veľké pery boli magnetom pre nejedného chlapa. Dokonca som neraz dostávala dvojzmyselné ponuky aj od ženatých mužov, ktorí sa naoko snažili pôsobiť ako poctiví otcovia rodín. Ja som však vedela svoje. Každého som odmietla. Vzťah so ženatým mužom? To bolo to posledné, na čo som mala chuť.

Postupne sa mi vydali všetky spolužiačky. Ja som sa nikam neponáhľala. Občas som si zašla síce s niekým na kávu, no asi som bola príliš náročná. Žiaden muž nevedel vo mne zapáliť iskru. Bývala som s mamou, ktorá mala už svoj vek. Sústavne do mňa húdla, nech sa len vydám, že jediné, čo chce vidieť ešte pred tým, než zomrie, je dcéra pred oltárom. Veď čo by sa stalo, keby som ostala na ocot?! To by mama nikdy nedopustila.

„Mami, ja sa nevydám! Mne je aj takto dobre!“ doberala som si ju. Keď však mama tému svadby začala vyťahovať pri každom obede, prestalo mi byť do smiechu. „Dobre mami, nech je po tvojom!“ Prchkú povahu a tvrdohlavosť som zdedila po otcovi, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi pri autonehode. Sám si za to mohol. Pil a sadol za volant, napriek prosbám mojej mamy. V aute bol sám, jediné šťastie, že sme nešli s ním. Inak by sme už dávno boli celá rodina pod zemou.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Nikdy som sa neoženil, ženy so mnou nedokážu vydržať


Začala som uvažovať. Kde tak narýchlo zoženiem ženícha? Do úvahy prichádzal len Gusto. Starý mládenec, tichý ako breza, ktorý už dlhšie po mne nesmelo pokukoval. Žil na okraji dediny, pracoval ako školník, nepil, nefajčil… Možno on by bol tým najlepším kandidátom. Vybrala som sa za ním. Pozval ma dnu, urobil čaj a ponúkol ma suchým makovníkom. Tam, pri čaji, som ho popýtala o ruku. Skoro mu zabehlo.

„To myslíš vážne?!“ spýtal sa ma nesmelo. „Smrteľne,“ uistila som ho. Do mesiaca sme sa vzali. Mama sa skoro rozplynula od šťastia. Po svadbe však začala chradnúť. Ani som jej nestihla oznámiť, že čakám dieťatko, keď sa pobrala za otcom.

S Gustom mi bolo dobre. Spočiatku som ho nemilovala. Vážila som si ho ako človeka. Avšak čo ma prekvapilo najviac, láska prišla až neskôr. Postupom času mi na ňom začalo záležať čoraz viac, až som pochopila, že to, čo k nemu cítim, je láska. Hoci som sa vydala z rozumu, navzdory všetkým romantickým filmom, s Gustom sme spolu takmer tridsať rokov. Vychovali sme tri deti, a ja viem, že mám pri sebe toho najlepšieho muža na svete. Aj keď to na začiatku vyzeralo kadejako.


Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok!

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame