Som ženatý dvadsať rokov, deti nemáme. Niežeby sme po nich netúžili, no akosi to nešlo. Príčinu lekári neobjavili, obaja sme vraj boli zdraví. Skúsili sme aj umelé oplodnenie, ale ani to sa nepodarilo. Stálo nás to množstvo peňazí a ešte viac nervov. Nakoniec sme sa sami rozhodli, že už to skúšať nebudeme. Bezdetnosť sme prijali ako fakt – nezmierili sme sa s ňou, no naučili sme sa s ňou žiť.
Muž berie život bez dieťaťa trochu inak ako žena. Zvyčajne to nevníma ako tragédiu. Veď aj bez detí môže byť život zaujímavý a plnohodnotný. Pravdaže, sú aj muži, ktorí po dieťati túžia podobne ako žena, ja som to ale bral tak, ako to bolo. Keď to nejde, tak to tak asi má byť. Aj preto som úvahy o adopcii okamžite zamietol a s manželkou som na túto tému ani nechcel hovoriť. Nemal som potrebu vychovávať cudzie dieťa, bál som sa, že gény by mohli byť viac ako výchova a k adoptovanému dieťaťu by som nikdy necítil to, čo by som mohol k vlastnému.
Kým som spoznal manželku, mal som dva vážnejšie vzťahy, ktoré ale nemali perspektívu. Jeden vyšumel do stratena, zrejme sa láska vytratila, a v druhom sme si včas uvedomili, že nás spája len málo vecí. Boli sme príliš rozdielni a rozdielne sme mali aj očakávania. Po druhom rozchode som bol chvíľu sám a s kamarátmi som navštevoval diskotéky a dedinské zábavy. Práve na jednej takej zábave som stretol Gabiku.
Oslavovali sme kamarátove narodeniny a aj som čo-to popil. Sexi blondínku som si hneď všimol, zvŕtala sa na parkete a bola plná života. Nebola môj typ, ale páčila sa mi jej živelnosť, dievčenská roztopašnosť. Išiel som pre ňu na slaďák a potom sme sa ešte zabávali pri spoločnom stole s partiou. Flirtovali sme spolu, smiali sa a prišlo aj na bozky. No, keby len na ne…
Obidvaja sme mali v hlave a ja som urobil, čo som nemal. Negentlemansky som Gabiku zviedol. Bola to rýchlovka v prítmí zadného schodiska kultúrneho domu, ktorú som už druhý deň, po vytriezvení, oľutoval. Nemal som s Gabikou žiadne plány, nerátal som s ňou ako so svojou priateľkou. Išlo len o sex. A z jej strany som to cítil rovnako. Mal som vtedy 29, ona bola o štyri roky mladšia. Nepotrpeli sme si na romantiku a ja som bláznivú blondínku prakticky okamžite vypustil z hlavy.
Zakrátko som sa zoznámil s mladou ženou, ktorá sa stala mojou manželkou a začal som žiť život vzorného manžela. Kúpili sme si byt, neskôr aj chalupu, a svoju starostlivosť sme nasmerovali na nášho labradora Nicka. Obaja máme svoju prácu a nebyť nenaplnenej túžby po dieťati, povedal by som, že náš život je takmer ideálny. Teda, presne takým bol, kým som nedostal ten list. A ten všetko v mojom živote obrátil hore nohami…
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Kariéra ma úplne pohltila, roky som zanedbával svoju rodinu
Chystal som sa oslavovať štyridsiatku, keď som v schránke našiel obálku s neznámym písmom. Kto už dnes, preboha, píše listy? Nebola to úradná zásielka, ale úplne bežný list. Hárok bieleho papiera a na ňom drobným písmom napísaných pár úhľadných viet. Keď som sa do nich začítal, srdce sa mi prudko rozbúchalo.
„Dušan, nemala som odvahu postaviť sa pred teba osobne a tak som zvolila túto formu. Pravdepodobne sa na mňa už nepamätáš – stretli sme sa pred desiatimi rokmi na zábave a „niečo“ sme spolu prežili. Chcem ti oznámiť, že máš syna. Bola som rozhodnutá nikdy ti to nepovedať, ale človek niekedy mieni, a život mení. Marek bude mať desať rokov a ja som presvedčená, že má právo spoznať svojho otca. Ak máš záujem, zavolaj. Gabika“
Pozeral som na to telefónne číslo a znovu a znovu čítal tých pár riadkov. Ja mám syna? Panebože, ja, že mám dieťa?! Tá explózia pocitov, ktoré ma zaplavili, bola neskutočná. Dlane sa mi potili, v nohách som cítil slabosť a mal som pocit, že odpadnem. List som poskladal s choval si ho do vrecka. Bolo mi jasné, že Gabike zavolám, a zároveň som si želal, aby sa toto nikdy nestalo. Bál som sa, čo sa stane, až sa to dozvie moja manželka, ako to otrasie naším životom. Zároveň som pocítil hnev na Gabiku. Mám desaťročného syna, prečo ma kontaktovala až teraz? Prečo som netušil o existencii vlastného dieťaťa?
Gabike som zatelefonoval hneď na druhý deň a o dva dni sme sa stretli. Sedela predo mnou sympatická žena, v ktorej som matne spoznával pojašenú blonďavú žabu. Priznala, že keď zistila, že je tehotná, najskôr uvažovala o interrupcii. Po dieťati ale túžila a keďže mala 25 rokov, čo bol v tej dobe bežný vek na založenie rodiny a materstvo, rozhodla sa inak. O mne dokopy nič nevedela a nechcela ma hľadať. Finančnou núdzou netrpela, keďže rodičia podnikali a bolo o ňu postarané, a chalana, o ktorého prakticky nemala záujem, si do života ťahať netúžila. Prečo teda teraz? Pretože Marek dorástol do veku, kedy je čoraz nástojčivejší. Chce vedieť, kto je jeho otec, a ona už nemá sily vymýšľať si. Okrem toho chce, aby bolo o Mareka postarané, ak by sa s ňou, nedajbože, niečo stalo.
So synom som sa začal stretávať, ale nebolo to ružové. Objavil som sa odrazu v jeho živote a on cítil krivdu, že som v ňom nebol aj dovtedy. Mal pocit, že som oňho nestál. Ťažko sa mi vysvetľovalo, že som o ňom nevedel. Marek sa hneval na mňa, pretože voči mame svoj hnev obrátiť nechcel a ja som sa hneval na Gabiku, pretože som stratil desať rokov života svojho syna. Vyčítam jej to doteraz, i keď len v duchu. Aký význam by malo neustále to pripomínať?
Najťažšie zo všetkého však bolo povedať to manželke. Viem, že ju to veľmi zranilo. Nemáme spolu deti, ale ja mám syna s niekým iným. Čo na tom, že sa to stalo ešte predtým, ako sme sa spoznali? Cítila to ako zradu, a ja ju chápem. Mareka prijala, no v jej správaní k nemu bol vždy odstup. Akoby sa bála, že kvôli nemu od nej odídem. To sa, samozrejme, nestalo, no svoj čas som mu venovať začal. Snažil som sa a stále sa snažím dohnať aj tých stratených desať rokov. Hoci je Marek dnes už dospelý a študuje na vysokej škole, stále voči nemu cítim akýsi dlh. A asi to tak zostane navždy.
Zdieľať na