Už neviem, ako ďalej. Neviem, na koho sa obrátiť, čo urobiť. Zistila som niečo strašné, že len pri pomyslení na to ma bolí pri srdci. Ale nemám dôkazy a kým moja dcéra nebude chcieť sama prijať pomoc, nezmôžem zrejme nič.
Moja 38-ročná dcéra Lenka je týraná. Vlastným manželom. Ťažko sa mi to už len píše. Prisahám, netušila som to, nikdy by mi nič také nenapadlo. Až teraz, keď už o tom viem, si dokážem dať veci do súvislosti. Už chápem tie dlhé rukávy v lete, chápem, prečo za mnou pribehla vždy len na skok, prečo telefonáty ukončuje náhle. Ale najstrašnejšie na tom je, že svedkom toho všetkého je aj môj vnuk, 11-ročný Kubko.
Lenka je moje jediné dieťa, doslova vymodlené, narodila sa po dvoch spontánnych potratoch. Viac detí sme nemali a keďže manžel pred dvoma rokmi zomrel na infarkt, som jej jediná blízka príbuzná. Dcérka sa po druhý raz vydala pred tromi rokmi. Predchádzajúci vzťah jej nevyšiel, s mužom si nerozumeli. Keď ma zoznámila s Braňom, páčil sa mi. Bol milý, pozorný, šarmantný. Na Lenke mohol oči nechať a aj k Jakubkovi sa správal pekne.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Muž ma mlátil, po rozvode som výchovu detí nezvládla
Ona sama o ňom tiež hovorila len v superlatívoch. Vraj jej píše básne, každú chvíľu jej kúpi nejakú pozornosť. Deti mať nemôže a z Kubka je nadšený. Nemala som dôvod odhovárať ju od svadby. Po sobáši sa dcéra s manželom a synom presťahovali do susedného mesta. Zobrali si hypotéku a postavili domček. Spočiatku ma navštevovala vždy aspoň raz do týždňa, no postupne jej návštevy začali rednúť. Pripisovala som to tomu, že je v zamestnaní – pracuje na úrade práce ako vedúca oddelenia – veľmi vyťažená a k tomu ešte treba prirátať starostlivosť o rodinu a prácu okolo domu.
Snažila som sa byť s ňou aspoň v telefonickom kontakte. Na otázky, čo má nové, mi ale odpovedala vyhýbavo, alebo sa ma snažila odbiť. A niekoľkokrát sa stalo, že uprostred rozhovoru zrazu znervóznela a so slovami musím končiť zložila. Raz bol za tým inštalatér, ktorý prišiel čosi urobiť v dome, inokedy rozvoz pizze, ktorú bolo treba vyplatiť. Nemala som dôvod pochybovať, a teraz sa na seba veľmi hnevám, že som mala také zaslepené oči.
Spomínam si, ako sa u mňa zastavila vlani v lete aj s Kubkom. Bolo horúco, no ona mala voľnú blúzku s dlhým rukávom. Vyzerala byť unavená a pochudnutá. Braňo bol na služobnej ceste a mal prísť až večer, tak sme si tento výnimočný deň chceli užiť. Pustili sme sa do zavárania a Lenka si pri práci mimovoľne vyhrnula rukávy. Ruku mala posiatu čerstvými modrinami.
Zachytila môj pohľad a skôr, než som sa stihla opýtať, prehodila: „Akosi neviem trafiť do dverí, stále do niečoho narážam.“ Zasmiala sa pritom, takže to celé pôsobilo veľmi nenútene. Ja sama som dosť nešikovná, často ani neviem, kde sa udriem, preto som si len pomyslela, že Lenka bude v tomto zrejme po mne.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sused týral rodinu až do tragického konca a ja som nič neurobila
Po Vianociach prišli po darčeky spolu všetci traja. Braňo sa však už po pol hodine začal zdvíhať, vraj čosi má. Navrhla som Lenke a Kubkovi, aby u mňa prenocovali. Videla som, ako sa Lenka prosebne pozrela na manžela a vzápätí rýchlo sklopila oči. Nadšenie, ktoré prejavila, bolo zrazu preč a začala habkať, že vlastne aj ona potrebuje ísť domov, lebo… Už ani neviem, akú výhovorku si našla. Zostať, samozrejme, nemohol ani Kubko.
Čo sa v rodine mojej dcéry deje, som zistila len pred tromi dňami. Pri dverách mi z ničoho nič zazvonil vystrašený a roztrasený Kubko, ktorý namiesto školy sadol na autobus a odviezol sa ku mne. Plakal a mne trvalo hodnú chvíľu, kým som z neho dostala pár zrozumiteľných slov. Braňo mamu bije. V noci ju udrel tak, že zostala ležať na zemi. Z nosa jej tiekla krv a hoci sa nehýbala, Braňo do nej kopal.
A nie, nebolo to po prvý raz. Minule ju chytil za krk, predtým za vlasy a hlavu jej búchal o dlážku. Udrel ju aj päsťou do tváre a sotil o radiátor. Kubko rozprával a predo mnou sa odvíjal obraz toho, čo všetko musia zažívať. Mama prosila, aby to nikomu nepovedal. A on jej to sľúbil. Naňho Braňo ruku nikdy nezdvihol, škaredo mu však nadáva a už ho raz strčil tak, že sa udrel o stenu.
„Prečo mamu bije? Kvôli čomu?“ pýtala som sa uplakaného vnúčika. Nevedel. Mama nič nespravila, je dobrá, milá, Braňovi neodvráva. Ale jemu sa nepáči, ako je upratané, čo je navarené, že prišla o tri minúty neskôr z práce, že nekúpila presne ten syr, ktorý chcel. „On vám zakazuje chodiť ku mne a stretávať sa so mnou?“ pýtala som sa ďalej. Jakubko len pokýval hlavou a znova sa rozplakal.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Z čarovného princa sa vykľul tyran – ale bojím sa ho opustiť
Nevedela som, čo rýchlo urobiť. Lenka vraj ráno vstala, bola dobitá, ale živá. Jakubko sa namiesto školy vypravil za mnou. Tušila som, že Lenka si dnes zobrala v práci voľno. Zavolala som jej, že idem okamžite za ňou, lebo s ňou niečo potrebujem prebrať. Keď sa spolu so mnou vo dverách ich domu zjavil aj Kubko, musela okamžite vedieť, že mi to povedal. V skutočnosti by ale ani nemusel, vyzerala hrozne. Napriek tomu sa rozhodla všetko poprieť.
„Nebije ma, je to hlúposť. Spadla som na bicykli,“ snažila sa presvedčiť ma. Na moje otázky, ako dlho to trvá, ani neodpovedala. Prosila som ju, aby sme spolu zašli k lekárovi, potrebuje dôkaz, lekársku správu. Odmietla. Vraj sa nič nedeje, Kubko má bujnú fantáziu a u nich je všetko v poriadku. Áno, občas sa pohádajú, ale kto sa nepoháda, však? Nemám si robiť zbytočné starosti. Hučala som do nej snáď hodinu, presviedčala ju, odvolávala sa na jej syna, ktorý musí byť svedkom takýchto hrozných scén. Ale ona zaryto mlčala, klopila oči, alebo mykala plecom.
Viem, že musím niečo urobiť, ale ak to nahlásim na polícii, ona to poprie. A výsledkom toho všetkého môže byť ešte väčšia agresivita zo strany Braňa. S Kubkom som dohodnutá, že keď sa niečo začne diať, okamžite mi volá. Tŕpnem každú minútu. Viem, že niekedy Braňo moju dcéru neudrel aj niekoľko mesiacov, že s ním občas býva aj zábava. Ja ale nemôžem riskovať život a zdravie svojej dcéry a vnuka. Zajtra bude Braňo v práci do večera a ja sa opäť pokúsim Lenku presvedčiť, aby odišla so mnou. Už som si dohodla aj stretnutie s jednou psychologičkou, verím, že ma aspoň nasmeruje. Prosím, držte mi palce, budeme to všetci potrebovať.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na