Nikdy som neveril, že život riadi osud, ktorý máme dopredu napísaný. Ani, že existujú veci, ktoré si rozumom nevieme vysvetliť, ale v živote sa stávajú. Ja som o svoj zdravý rozum pred pár rokmi skoro prišiel. Dokola som sa musel pýtať. Prečo? Prečo Tomáš, prečo práve náš syn?
Aj napriek môjmu platu elektrikára a manželkinho príjmu sestričky sa nám podarilo vychovať štyri deti. Najmladší Tomáš príchod na svet nemal najľahší. Narodil sa predčasne a hrozilo, že to nemusí prežiť. Našťastie, bol to bojovník a vyrástol z neho zdravý a silný huncút. Tomáš bol
taký ako jeho rovesníci. Po škole hodil tašku do izby a už ho nebolo. Najčastejšie sa hrával so starším bratom Petrom na dvore. Najprv na indiánov, vojakov, neskôr na pretekárov. Rýchlosť Tomáša fascinovala od malička. S Petrom si skúšali stavať rôzne kolobežky, na ktorých sa dokola spúšťali z kopca za naším domom.
V šestnástich si Tomáš vydrankal od starého otca svoj prvý motocykel, babetu. Bolo to len dočasné uspokojenie jeho túžob. Nevedel sa dočkať, kedy oslávi osemnástku a bude si môcť kúpiť svoju prvú veľkú motorku. Neboli sme s manželkou nadšení. S pribúdajúcim množstvom a zvyšujúcou sa agresiou vodičov na cestách sme sa o Tomáša báli čoraz viac. Každú správu o nehode sme mu hneď ukazovali, dúfajúc, že sa naľaká a so svojím koníčkom prestane.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Rakovina mi vrátila manžela, aj keď len na chvíľu
Nakoniec sa musel popáliť sám. Aj keď z motorky pár krát spadol, nikdy to nebolo nič vážne. V jeden večer, keď sa vracal z kúpaliska, nevšimol si odstavené auto v pruhu. Skončil s nohou a rukou v sadre. Boli sme so ženou šťastní, že sa mu nič vážnejšie nestalo. Táto udalosť mala vplyv aj na nášho Tomáša. Po vyliečení motorku predal.
Motorom však ostal verný. Presedlal na štvorkolesových tátošov. Svojej novej záľube podľahol ešte viac ako predtým. Dokázal sa celé hodiny vŕtať v motoroch, opravovať, vylepšovať.
Na deň, ktorý zmenil život celej rodiny nezabudnem nikdy. Bol piatok, cez víkend sme chystali oslavu mojich narodenín. Tomáš mal nočnú, ale sľúbil, že nám aj tak bude v sobotu ráno pomáhať s prípravami. To bolo posledný krát, čo sme nášho syna videli a počuli živého. Na mokrej vozovke dostal šmyk, auto skončilo v strome. Podľa lekárov nemal šancu prežiť.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Šok pre každého otca – moja dcéra sa živí pornom!
Bola to rana pre všetkých. Celá dedina smútila s nami. Na pohreb prišli všetci, ktorí Tomáša poznali. Známi, spolužiaci, kamaráti. Kondolencie nemali konca kraja.
Po pohrebe sme sa snažili vrátiť pomaly späť do života, aj keď som vedel, že to nebude nikdy ako predtým. Ešte k tomu som aj ochorel. Bolo to asi stresom, ktorý moje telo zažilo. V kombinácii so studeným počasím, v ktorom sme sa s Tomášom lúčili, bol môj organizmus dokonale oslabený. Ani po dobratí antibiotík som sa necítil lepšie. Rôzne zápaly sa mi pravidelne vracali. Pripisoval som to bolesti, s ktorou som sa ešte nevedel vyrovnať.
Ani po roku sa môj stav nezlepšil. Bol som stále unavený, boleli ma kĺby. Lekári mi diagnostikovali autoimúnnu chorobu pečene. Zachrániť ma mohla jedine transplantácia. Mal som chvíle, kedy mi bolo jedno, ako to so mnou dopadne. Myslel som, že to tak má byť. Tomáš ma k sebe volal.
Mohlo by vás tiež zaujať: Pravdivý príbeh: Syn spáchal samovraždu – a nik nevie prečo
Veľmi mi pomohla moja manželka. Bola vždy z nás tou silnejšou. „Máš ešte tri deti, pre ktoré sa ti oplatí žiť,“ snažila sa ma prebrať z letargie. Uvedomil som si, že má pravdu. Zvyšok rodiny ma potreboval.
Po nekonečne dlhých mesiacoch sa našiel vhodný darca. Operovali ma v Brne. Bol to dlhý a náročný zákrok. Našťastie sa vydaril. Nový orgán sa ujal a môj zdravotný stav sa zlepšoval. Aj keď som bol najprv k tomu, ako to so mnou dopadne ľahostajný, teraz som šťastný, že môžem byť so svojou manželkou, deťmi a naším prvým vnukom.
Ešte jedno prekvapenie mi život pripravil. Viem, že darcovia sú anonymné osoby. Ja som sa však čiastočne dozvedel, kto je tým mojím. Neviem ako sa volal, kde býval, ani sa to nikdy nedozviem. Viem ale, že to bol mladý chlapec, ktorý prišiel o svoj život pri havárii v aute. Dokonca sa mu vraj tiež osudným stal strom. Neviete si predstaviť moje zmiešané pocity – kombinácia smútku, vďaky, pocitu, že osud si s nami niekedy robí, čo chce… Vďačím mu, že som ešte stále medzi svojimi, aj keď on za sebou zanechal niekoho, kto smúti, ako sme smútili aj my za naším synom.
Poznáte podobný životný príbeh? Ako dopadol? Napíšte do diskusie v vyhrajte niektorú z cien v našej súťaži alebo nám ho celý pošlite na plnielanu@plnielanu.sk a prečítajte si ho v tejto sekcii možno už nabudúce.
Zdieľať na