Osud dokáže byť niekedy poriadne krutý. Inokedy nám však ukáže, že má aj zmysel pre humor. Podobne to bolo aj v mojom prípade. S mojím manželom sme sa veľmi ľúbili. Boli sme spolu už od strednej školy a neskôr sme boli aj spolužiakmi na univerzite. Tvorili sme nerozlučnú dvojicu a mysleli sme si, že nás nič nezlomí.
Nikoho zrejme neprekvapilo, keď ma požiadal o ruku a keď sme neskôr oznámili svadbu. Darilo sa nám v práci, obaja sme postupovali po kariérnych rebríčkoch a tak sme si mohli dovoliť aj vlastné bývanie. Bola iba otázka času, kedy sa naša domácnosť rozrastie. Vedela som, že to nepôjde lúsknutím prsta. Nakoniec sme sa o dieťatko snažili pre nás dlhé dva roky, keď konečne prišiel ten vytúžený moment a ja som na tehotenskom teste našla dve čiarky.
Bohužiaľ, spontánny potrat spôsobil, že sme o dieťa prišli. Bolo to smutné a zanechalo to v našich srdciach obrovské jazvy. Dali sme sa dokopy, asi nás to aj viac zblížilo a posilnilo. Oslávili sme moje 31. narodeniny a mojím jediným želaním pri sfúknutí sviečok bolo, aby sme mali dieťatko. Postupne sme sa oň opäť začali snažiť. Počítala som si plodné dni, užívala rôzne vitamíny, skúšala babské rady a nič. Rok a pol fuč. Náš vzťah sa rapídne zhoršil, pretože sme sa len hádavali, spávali sme spolu iba keď bola najvyššia šanca na otehotnenie. Povedali sme si, že skúsime pomoc lekárov a tak sa začal dlhý kolotoč vyšetrení. Nenašli žiaden problém.
Už sme začali zvažovať aj adopciu, ale nechcela som čakať ďalšie roky. Nakoniec sme si zvolili umelé oplodnenie. Po niekoľkých pokusoch sa to podarilo a ja som bola tehotná. Naša radosť bola neopísateľná a vzťah zrazu nabral úplne iný zmysel. Môj manžel bol tak milý, pozorný a obetavý. Vždy chodil so mnou na všetky kontroly a staral sa o mňa ako o princeznú. Pamätám si ale, že keď som bola vo štvrtom mesiaci, tak nám gynekológ oznámil, že vidí dve srdiečka. Čakali sme dvojičky. Plakali sme od šťastia a ďakovali Bohu. Najskôr sme nemohli mať ani jedno dieťatko a zrazu dve.
Čas ubehol ako voda a o niekoľko mesiacov sme si domov z pôrodnice viezli Danielku a Denisku. Boli to trochu náročnejšie dni, ale zvládali sme to. Boli také krásne, utešené a priam na nerozoznanie od seba. Jediný rozdiel, ktorý som na nich našla bolo, že Deniska mala drobné znamienko nad perou. Zažívala som najkrajšie chvíle vo svojom živote. Alebo som si to aspoň myslela. O rok aj pol mi však meškala menštruácia.
Myslela som, že je to tým stresom, telo bolo nevyspaté, neprikladala som tomu veľkú váhu, úprimne, aj som na to zabudla. V tom kolotoči detských povinností som skrátka nemala priestor myslieť aj na túto vec. Po dvoch týždňoch mi to však nedalo a skúsila som si urobiť test. Skoro som odpadla, bola som tehotná! Manželovi som to oznámila ešte v ten večer. Miešali sa v nás zvláštne pocity. Aj radosť, aj strach či to zvládneme, ale brali sme to ako požehnanie. Po pár týždňoch však prišla správa, ktorú sme dlho predýchavali.
Opäť nám na kontrole oznámili, že čakáme dvojičky. Ako je to možné? Po tejto správe sme išli domov autom potichu. Každý z nás si kládol otázky, nerozumeli sme tomu. Tri deti dobre, ale štyri? A rovnako maličké? Nebola som si istá, či to zvládneme, veď už nie sme najmladší a ani tých financií zas nebolo na rozhadzovanie. Bývali sme v trojizbovom byte. Priznám sa a vyčítam si to dodnes, že sme zvažovali aj potrat. Našťastie sme sa spamätali, veď toľko sme chceli deti a zrazu ich bolo aj viac ako treba.
Bolo to zvláštne obdobie, výchova dvojičiek bola čím ďalej, tým viac náročnejšia a do toho tehotenstvo. Nuž, čo ťa nezabije to ťa posilní, u nás platí dvojnásobne. Rodičia sa rozhodli predať byt. Rovnako sme urobili aj my a kúpili si dvojgeneračný dom niekoľko kilometrov od mesta. Vďaka tomu mi mohli rodičia, už dôchodci, pomáhať s výchovou. Pohlavie druhých dvojčiat sme nechceli vedieť a nechali sme sa prekvapiť. Narodilo sa dievčatko a chlapec. Pomenovali sme ich Sára a Emilko.
Dnes sú naše deti už veľké, na druhom stupni základnej školy. Nebudem klamať, nie vždy to bolo ľahké. Keď ale vidím, ako sa všetci štyria spolu šantia na záhrade, tlačia sa mi do očí slzy od radosti. Deti sú dar a ja dnes viem, že to, čo sme zažili my, sa inak ako zázrak nedá pomenovať.
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na
Zdieľaní