Vyrastala som na dedine ako najmladšia dcéra spolu s ďalšími piatimi súrodencami. Náš otec bol alkoholik, bitky a nadávky boli na dennom poriadku. Mňa ako najmladšiu mal celkom rád, takže som nemusela dennodenne plahočiť na našej roli. Úmera bitiek však bola rovnaká.
Keď som mala 19 rokov, našla som si v okresnom meste svoju prvú prácu v poisťovni. Tešila som sa, že konečne vypadnem z domu, aj keď to bolo len 20 kilometrov od našej dediny. Bývala som v podnájme so svojou kolegyňou a po práci sme sa občas chodili len tak prejsť po meste. Raz sa pri nás pristavila partia mladíkov. Nebudem klamať, hneď ma zaujal najmä jeden z nich. Predstavil sa ako Jozef, mal 23 rokov a tiež sa len nedávno prisťahoval kvôli práci kontrolóra v miestnej fabrike. Vlasy mal vyťahané od slnka a na tvári roztomilé pehy.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mám deti so slabochom – nedokáže sa rozviesť a byť so mnou
Od toho dňa sme sa stretávali pravidelne. Bola som šťastná. Pár krát som sa prichytila pri bláznivej predstave, že sa zoberieme a budeme spolu žiť v malom domčeku pri našom jazere. Chýbala len taká maličkosť – predstaviť ho doma. Bála som sa najmä otca. Vo vzácnej chvíli, keď nebol opitý, som mu síce už niečo naznačila, ale jeho najviac zaujímalo, z akej je rodiny a akého je vierovyznania. Na to si potrpel. Vedela som, že Jožko je katolík, čo bolo pre môjho otca neprípustné, myslela som si však, že keby Jozefa spoznal, zmenil by na neho názor.
Po pol roku nášho vzťahu som zavolala Jožka k nám na hody. Vtedy bývala aj u nás doma dobrá nálada. Keď sme prišli k nám, mama dokončovala buchty a my sme sa zatiaľ išli prejsť do dediny. Otca som stále nikde nevidela, ale tušila som, že je v krčme. Keď konečne prišiel domov a ja som zbadala jeho pohľad, vedela som, že je zle. „Asi sa s niekým pochytil v krčme a teraz sa potrebuje na niekom vyvŕšiť“, pomyslela som si. Čo sa však odohralo, bolo horšie, ako som som si predstavovala. „Ty fľandra! Ako si sa opovážila si sem doniesť tohto cudzieho psa! Ty mi moju krv so smilníkmi miešať nebudeš!“ Pritackal sa ku mne, zúrivý, sotil ma na zem a ďalej som cítila len kopance. O fyzickú bolesť nešlo, na tú som bola zvyknutá. Bolesť na duši a poníženie boli oveľa horšie. Ani som sa Jozefovi nečudovala, že ma neochránil. Môjmu otcovi sa málokto odvážil postaviť na odpor. Keď mi po tomto incidente navrhol, aby sme naše stretávanie sa trocha obmedzili, nezazlievala som mu to. Nuž čo, až taký rozprávkový udatný princ to asi nebol a osud mal pre mňa pripravený život s niekým iným.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Snaha o podnikanie spravila z otca alkoholika
Svojho manžela som si našla asi rok od udalosti z hodov. Vlastne on si našiel mňa – na zábave. Prišiel ku mne, či nechcem tancovať. Volal sa Karol, bol policajt a s ním som pretancovala aj nasledujúce roky. Bol veľký fešák a ženy sa za ním otáčali. Žiaľ, nezostalo len pri tom. Za mojím chrbtom si s ním užívala aj naša suseda či predavačka v blízkych potravinách. Keď som zistila pravdu, bol to pre mňa šok. Na začiatku som si vyčítala všetko – našiel si inú lebo pre neho nie som dosť pekná, neviem dobre variť, neviem sa dobre postarať o rodinu. On vo mne tieto pocity ešte umocňoval. Smutné bolo, že som sa nemala ani komu zdôveriť, pri neustálom sťahovaní si dobrých kamarátov nájdete ťažko. Najmä keď ste ženou v domácnosti a staráte sa o 4 deti. Rozviesť som sa chcela aspoň tisíc krát, ale to by Karol nepripustil. Vyhrážal sa mi, že si nás nájde, zoberie mi deti. Čo som mu aj verila, mal veľa vplyvných známych, vedeli by mu vybaviť aby súd pridelil deti jemu.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Žene som neveru odpustil, ale kamarátovi zradu nie
Takto som žila 23 rokov. Keď sme sa posledný krát sťahovali – do trojizbového bytu v hlavnom meste, cítila som to ako nový začiatok. Deti už boli veľké a my sme si žili každý v inej izbe ako dvaja cudzí ľudia. Zomrel na infarkt, ale ja som vlastne ani nebola smutná. Za tie roky všetky moje city otupeli. Nebola som ani na pohrebe. Keď som o nejaký čas chcela urobiť poriadok v jeho izbe a povyhadzovať, čo už nepotrebujeme, našla som v bielizníku list. Neviem, kedy mi ho chcel dať a najprv som si myslela, že ani nie je pre mňa. Ten list bol plný vyznania. Ku mne od Karola. Ako všetko ľutuje, ako by chcel začať odznova, aj keď vie, že šancu mu nedám, ale on by to aj napriek tomu skúsil. Ten list som vtedy nedočítala. Musela som sa k nemu vracať na etapy, lebo cez slzy som zvládla vždy len pár viet. Keď som skončila, spálila som ho. Viem, že sa na mňa zhora pozerá, ale jeden list nenapraví tie roky trápenia a poníženia, cez ktoré som si prešla.
Dnes žijem sama, radosť mi robí mojich päť vnúčat. Začala som chodiť na univerzitu tretieho veku a neviem si to vynachváliť. Spoznala som nových ľudí, niektorí sa stali mojimi priateľmi a chodíme spolu na výlety do okolia. Mám pocit, že som začala znovu žiť a zo submisívnej rokmi ponižovanej žienky domácej sa stala vyrovnaná žena s vlastným názorom, ktorá sa nebojí ozvať, keď treba.
Poznáte podobný príbeh aj vy? Ako ste situáciu vyriešili? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii.
Zdieľať na