Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Ja som to urobila. Dala som druhú šancu, verila v nápravu. Niekedy sa ale dôverovať nevypláca, ľudia sa totiž nemenia. Asi som sa musela popáliť, aby som na to prišla.
S Romanom som sa zoznámila ešte ako stredoškoláčka. Na dedinskej tancovačke prišiel po mňa a mne sa rozbúchalo srdce a podlomili sa mi nohy. Páčil sa mi a vedel úžasne tancovať. Keď sme sa pri slaďáku tlačili telo na telo, cítila som neskutočné vzrušenie. Aj ja som sa mu páčila, a tak sme sa začali stretávať. On už prvý rok pracoval a hneď začal spriadať plány do budúcnosti. Bol typ vodcu, organizátora, a ja som bola dievča, ktoré sa rado nechalo viesť.
No a tak nám to aj naplánoval: len čo skončím školu, zoberieme sa, kúpime si byt a založíme šťastnú rodinku. Bola som taká zamilovaná, že som neodporovala. Chcela som presne to, čo chcel Roman. Len človek mieni, osud mení. Nakoniec sme nečakali ani na skončenie mojich štúdií, v treťom ročníku som zostala tehotná a štúdium som prerušila. Keď moje spolužiačky oslavovali stužkovú, ja som ležala v pôrodnici s našou Jankou.
Školu som si dorábala externe. Učila som sa medzi kojením a kočíkovaním, kým Roman zarábal. Na byt sme si zobrali úver a aby sme mali aký-taký štandard, Roman si našiel ďalšie zamestnanie. Vídali sme sa veľmi málo, a keď sme sa konečne stretli a mali na seba chvíľu času, obaja sme boli takí vyšťavení, že na nejaké zbližovanie nebola nálada. K tomu všetkému sa pridala ešte aj Romanova žiarlivosť. Začal mi vyčítať, že kým on pracuje, ja si určite užívam. Bol schopný podozrievať každého, kto sa ku mne len priblížil.
Samozrejme, žiadne dôvody na scény nemal. Nebola som mu neverná, nemala som na to ani pomyslenie. No čím menej mal šancu ma kontrolovať, tým horšie sa ku mne správal. Ruku na mňa nikdy nevztiahol, no hádky začali byť na programe dňa zakaždým, keď sme boli spolu. Nepáčilo sa mu, že som si obliekla na prechádzku príliš vyzývavé šaty, že som bola milá na čašníka, že som sa na kúpalisku predvádzala pred plavčíkom, že mi sused akosi príliš ochotne podržal dvere, aby som mohla vojsť s kočíkom… Začalo to byť neznesiteľné a ja som sa úplne prestala tešiť na chvíľu, keď Roman príde z práce domov a bude mať čas na rodinu. Pokojná som bola v podstate len vtedy, keď bol mimo domu.
Vydržala som to tri roky. Potom som si povedala dosť, a podala žiadosť o rozvod. Dcéra bola ešte malá, nemala z toho všetkého rozum. Aj keď to neprebiehalo ľahko, pretože Roman spočiatku bojoval, nakoniec nás rozviedli. Ja som sa s Jankou presťahovala k rodičom a Roman zakrátko odišiel pracovať do zahraničia. Na dcéru pravidelne platil, no na Slovensko prakticky nechodil.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vydala som sa druhýkrát. Za toho istého muža
V nasledujúcich rokoch som si žila svoj život – vychovávala som dcéru, pracovala, dala som sa na vysokoškolské štúdium. Roman Janke písal pozdravy, posielal jej darčeky na sviatky, no sám sa neukázal. Až raz… Mala som promócie a dodnes neviem, ako sa o tom dozvedel, ale zrazu stál na chodbe mojej alma mater s kyticou ruží. Vraj prišiel na krátku dovolenku z Holandska, kde pracuje, a chcel nás vidieť. Veľmi ma prekvapil.
Bol zmenený, akýsi dospelejší, pokojnejší. Celkom sa zabudla, aké scény mi robieval, zase sa mi podlomili kolená, takmer ako keď sme sa stretli prvý raz. Aj Janka bola z neho unesená. Vedel sa k nej priblížiť, porozumieť jej svetu, hádam s nikým sa toľko nenasmiala, ako s ním.
Z krátkej dovolenky bol zrazu mesiac voľna a my sme sa opäť zbližovali. Zdôvodňovala som si to tým, že je to predsa Jankin otec, ale pravda bola taká, že som s ním chcela byť aj ja. Keď ma po troch mesiacoch požiadal o ruku, súhlasila som. Pretože išlo o repete, svadbu sme mali maličkú. A naozaj to spočiatku vyzeralo, že tentoraz všetko klapne. Roman ešte nejaký čas odchádzal do zahraničia, pretože tam mal pracovné záväzky, potom si ale našiel prácu doma a presťahoval sa k nám. Ja som v tom čase už bývala v nájomnom byte. Odrazu sme boli normálna rodina, ako som si vždy želala.
Žeby rozprávkový koniec jedného príbehu? Žiaľ, nie. Nejaký čas sa zdalo, že sa z Romana stal iný človek. No zdanie bolo klamlivé. Ani neviem ako, a opäť som začala čeliť jeho útokom. Ako to, že idem z práce o pol hodiny neskôr? Prečo som išla inou cestou? Kto ma to pozdravil v obchode? Vianočný večierok? To hádam nemyslím vážne, kto by bol s Jankou? Dcéra už tentoraz vnímala veľmi pozorne, že nám to vo vzťahu neklape. Ja som sa však snažila robiť všetko tak, aby bol Roman spokojný, aby nebol dôvod na hádky. Stálo ma to nesmierne veľa síl.
Dá sa povedať, že som aj čiastočne rezignovala. Nad rozvodom som nerozmýšľala – pravdu povediac, hanbila som sa. Priznať, že sme opäť zlyhali, že sa opäť kdesi stala chyba, bolo ťažké. Raz však svedkom Romanovej žiarlivostnej scény bola moja kamarátka a kolegyňa, a tá ma vyburcovala. Presvedčila ma, že toto nie je normálne, a že to nikdy iné nebude. On sa nikdy nezmenil a ani sa nezmení. Vie byť milý, očarujúci a milujúci, ale zároveň je vo svojej podstate nesmierne majetnícky. Chcem byť jeho majetkom? Chcem žiť svoj život v strachu? Nechcem!
A tak som jedného dňa zbalila dcéru aj seba a odišla. Prichýlila nás spomínaná kolegyňa. Roman to všetko niesol ťažko, robil mi problémy, kde sa len dalo. Ale nakoniec to prehrmelo a my sme sa dokonca mohli vrátiť do bytu, z ktorého sme doslova utiekli. Na rozdiel od prvého rozvodu, Roman tentoraz kontakt s Jankou nepretrhol. Stretávali sa a ja som im v tom nebránila. Dodnes spolu normálne komunikujú a fungujú ako otec a dcéra.
U mňa už ďalšie očarenie Romanom, našťastie, nenastalo. Stále je to príťažlivý muž, no ja poznám jeho povahu a viem, čo som si musela zažiť. Stačilo. Dvakrát som vstúpila do tej istej rieky, a dvakrát ma voda zmietla. Tretí raz by som to už riskovať nechcela.
Zdieľať na
Zdieľaní