Keď sa ma niekto opýta na najtrápnejší moment môjho života, vždy mi napadne ten istý deň – Valentín 2010. Nie preto, že by som bol nejaký romantik, práve naopak. Ako účtovník som vždy všetko plánoval do posledného detailu, ale osud mal iné plány.
V to ráno sa začalo naozaj biedne. Zaspal som, oblial si kávou pripravenú košeľu, takže som dal na seba tú pokrčenú a celkovo som nič nestíhal. Deň blbec už od rána. Ponáhľal som sa do práce, no čo čert nechcel, až v aute som si všimol, že mi dochádza benzín, tak som logicky zabočil na najbližšiu pumpu. A tam som ju zbadal – ženu môjho života. Teda, tú novú, pretože s tou predošlou, ktorá mala byť ženou môjho života, som sa rok predtým rozviedol.
Akurát som tankoval a ona stála pri vedľajšom stojane. Chcel som vyzerať čo najviac šarmantne, tak som sa o stojan nonšalantne oprel a venoval jej svoj najlepší úsmev. To som ešte netušil, že mám na saku mastnú škvrnu od toho stojana. Úsmev mi opätovala a ja som si už-už robil nádeje, ako sa jej prihovorím, len čo zaplatím.
Lenže, až vo vnútri benzínky som zistil, že som ráno v tom zhone zabudol peňaženku. Červený ako paradajka som nevedel, čo robiť. Mobilné platby vtedy neboli a môj tep naberal maximálne obrátky spolu s rýchlosťou potenia sa od stresu. Ani som si nevšimol, že Helenka (tak sa volala) prišla už dnu, keď v ten trápny moment iba odpovedala predavačovi, že ona to za mňa zaplatí, ak jej sľúbim, že jej to vrátim. Ak som si myslel, že sa mi nič trápnejšie nestane, tak toto bolo ono. Žena a aby platila za mňa, ešte aj taká, ktorá sa mi zapáčila?
Namiesto toho, aby som sa hanbil ako pes, som ju pozval hneď na kávu. Logicky, že ju musela zaplatiť ona, keďže mi v tom zmätku nedošlo, že vlastne stále nemám peňaženku. Hanba na dve zimy. Sedeli sme na benzínke na káve, ja so špinavým sakom a prepotený až k ponožkám, a ona v elegantnom kostýme. Zistil som, že bola finančná riaditeľka v jednej firme. Bola očarujúca. Oproti mne určite. Nakoniec som sa priznal, že som kompletný zmätok a že toto je môj najtrápnejší deň v živote.
Čakal som asi čokoľvek, ale to, že vtedy povie, že je jej sympatické, ak sa ľudia nehrajú na dokonalých a neboja sa priznať svoje chyby, jej veľmi lichotí. Slovo dalo slovu, o tri roky neskôr sme mali svadbu a o dva roky na to sme si adoptovali našu dcérku Miladku.
Žijeme v peknom domčeku neďaleko hlavného mesta, máme skvelú prácu a viete čo? Na pumpu, kde sme sa spoznali, chodíme každý Valentín. Kupujeme si tam kávu z automatu a smejeme sa na tom, ako som sa pred ňou vtedy strápnil. Mimochodom, to sako s mastnou škvrnou mám dodnes odložené v skrini, lebo mi je ľúto ho vyhodiť. Pripomína mi, že niekedy stačí jedna pokazená situácia, trocha odvahy a štipka humoru, aby ste našli lásku svojho života.
Zdieľať na