V jednej sekunde sa mi rozplynul celý život. Bum! Prasklo všetko to, čomu som veril. Volám sa Jozef, mám 49 rokov a aj ja som sa rozhodol s vami podeliť o môj pravdivý príbeh.
Zabil som človeka. Znie to hrozne, viem. Dovoľte mi však povedať, ako sa to stalo. Bol chladný decembrový večer, posledný deň v práci pred blížiacimi sa vianočnými sviatkami. V práci, kde som mimochodom pôsobil na pozícii projektového manažéra, sme mali menšiu vianočnú párty a keďže som vedel, že pôjdem autom, pripil som si iba šampanským s ostatnými a potom som mal minerálku. Nezdržal som sa dlho.
V ten deň sa vonku hnali asi všetci čerti. Sneh s dažďom, tma a neposypaná vozovka. V duchu som nadával, že kde sú zase toľko tí cestári. K nám domov sa navyše išlo cestou, ktorá viedla popri lese. Žiadne domy alebo vonkajšie osvetlenie, len obrys tmavých stromov a hustá snehová fujavica, vďaka ktorej mi auto doslova plávalo na vozovke.
V tom zrazu náraz. Neviem ani, ako sa to zbehlo, dodnes mám z toho neuveriteľnú traumu. Popri ceste išiel človek bez reflexných prvkov a ja som ho svojím autom zrazil. Prvé sekundy som si ani neuvedomoval, čo sa stalo. Keď som vyšiel z auta, tak tam ležal a ešte hovoril. Hneď som vytočil záchranku, avšak kým dorazili, ten pán zomrel. Nevedno, čo robil na tej ceste. Ja som bol odsúdený za neúmyselné zabitie.
Zobrali mi vodičský preukaz a svoje som si odsedel v base. Neprajem to zažiť nikomu. Vidieť manželku iba cez sklo, deti vôbec. Každý v našej dedine vedel, čo sa stalo a moja žena to vôbec nemala ľahké. Zrazu sa musela sama postarať o naše dve deti. V base to rozhodne nebol med lízať a mal som čo robiť, aby som sa tam nezbláznil. Pri živote ma držala iba viera, že sa to raz skončí. Schudol som tam 25 kilogramov, prišiel som o vlasy a stal sa zo mňa úplne iný človek.
Z väzenia som už doma. Neviem si nájsť prácu, pretože nemám čistý register. Nikoho nezaujíma, čo sa v tú noc stalo. Mám pocit, že manželka je so mnou iba z ľútosti. Nie som plnohodnotným manželom ani otcom. Deti vedia, čo sa stalo, pretože ich skvelí spolužiaci sa im za to vysmievali, že im tatko sedí v lochu.
Myslím, že ma preto nenávidia, pretože ku mne už nemajú blízko a ja neviem, čo robiť a ako to napraviť. Musím navštevovať psychiatra, za volant už asi nikdy v živote nesadnem. Sám seba sa pýtam, prečo som takto trestaný a za čo som si to zaslúžil. Tiež sa sám seba pýtam, či ma môj život ešte cenu a načo som tu.
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na