Na tieto Vianoce som sa úprimne tešila. Mala som za sebou ťažký rok. Prišla som o prácu a novú som si zháňala veľmi ťažko. Už keď to vyzeralo sľubne, dostal prednosť iný uchádzač a kolotoč posielania životopisov a absolvovania pohovorov mohol začať odznova. Navyše mi v lete vykradli auto a k tomu všetkému sa pridali nejaké zdravotné ťažkosti. No bolo toho dosť a jediné, čo som chcela, bolo oddýchnuť si a prežiť sviatky v pohode v kruhu najbližších. Ale ani to nešlo podľa plánu.
Vianoce som mala stráviť u dcéry spolu s jej manželom a dvomi deťmi. Môj vzťah s dcérou bol vždy tak trocha komplikovaný. Mirka mi nevedela odpustiť, že som sa rozviedla s jej otcom. Boli sme obe tvrdohlavé a nikdy si nedokázali pripustiť chybu. Každá sme však na sebe pracovali a počas rokov sme sa snažili si nájsť k sebe cestu. Nebolo to vždy ružové a ideálne, ale Mirka bola moje jediné dieťa a urobila by som pre ňu čokoľvek. Program na Vianoce bol taký, že prídem na Štedrý večer, pomôžem s prípravou večere, najeme sa, rozbalíme si darčeky a zvyšok večera budeme oddychovať pri rozprávkach.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Opustila som muža aj dcéru a išla za milencami, dnes to ľutujem
Dva mesiace pred sviatkami sme ešte plánovali osláviť vnukove narodeniny. Dcéra ma požiadala, či neupečiem vnukovi tortu. Súhlasila som, ale ako na potvoru som ochorela. Myslela som, že je to len nejaká chrípka a za tri dni som fit. No keď mi nezaberali ani druhé antibiotiká a lekárka zdvihla varovný prst, že mám ostať doma aspoň týždeň, kapitulovala som rovno do postele. Nebola som schopná si ani natrieť chlieb s maslom, nieto ešte tortu vypekať. Dala som to vedieť dcére dostatočne dopredu, aby stihla objednať alebo urobiť sama. Pochopenia sa mi ale nedostalo. Dcéra sa ofučala, že ju skúšam a snažím sa pokaziť vnukovi oslavu. Dodala, že nemá peniaze nazvyš a čo bude musieť dať na tortu, ukráti malému na darčekoch a či som teda spokojná. Mala som výčitky, ale nemohla som inak.
Dva týždne sa o mňa dcéra nezaujímala, či mi niečo nechýba, či sa cítim lepšie ani nič podobné. Nevolala, nepísala. Až keď som sa ozvala ja, čo by chceli deti na Vianoce, konečne sa so mnou opäť začala baviť a poslala mi na mail zoznam darov. Pozháňala som skoro všetko. Neboli to drahé veci, ale bolo ich dosť a postupne sa to nazbieralo na peknú sumu. Neriešila som, po celý rok si totiž na vianočné darčeky špeciálne odkladám každý mesiac určitý obnos. Človek potom pri pohľade na stav účtu nezaplače.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mysleli sme, že dcéra má ideálny vzťah – a namiesto toho toto!
Zaplakala som však po tom, čo mi pár dní pred Vianocami zavolala dcéra. Dohodla sa s manželom, že tento rok oslávia len v kruhu najbližšej rodiny, a keď on nezavolal svoju mamu, tak ani ja nie som tým pádom pozvaná. Nezabudla dodať, že darčeky môžem priviezť dvadsiatehotretieho. A bolo. Ani náznak empatie alebo niečoho, že na mne dcére záleží. I keď som chcela dary pre vnúčatá odovzdať najbližšej charite, napokon som ich Mirkiným deťom zaniesla. Veď oni nemohli za to, akú majú mamu.
Začala som sa pripravovať na moje osamotené Vianoce. Pár dní pred ma prekvapil telefonát od mojej bývalej kolegyne a kamarátky zároveň. Povedala som jej, ako sa dcéra ku mne zachovala. Dagmar ani na sekundu nezaváhala a rovno na mňa vybafla, nech prídem na Vianoce k nim. Najprv som sa okúňala, nechcela som byť na príťaž, no Dagmar ma presvedčila. U nich sa mala stretnúť zaujímavá zostava ľudí. Ona s partnerom, jej syn z prvého manželstva, ktorý sa práve rozvádzal a priateľov kolega, ktorý mal tráviť sviatky sám, tak ako ja.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Trocha som sa aj bála, aká bude atmosféra a ako to celé prebehne. Ja som poznala len Dagmar a zbežne jej priateľa. Moje obavy sa ale rozplynuli pri prvom pohári punču. Prišla som skôr a pomohla s prípravami na večeru. Jedlo sme si všetci vychutnali, počúvali popri jedení koledy a neskôr sme sa obdarovali maličkosťami. Na záver sme si pozreli na prehrávači Popolušku a po polnoci som odišla taxíkom domov.
Bolo to presne tak, ako by to prebiehalo u dcéry len, a nerada to priznávam, som sa cítila stokrát príjemnejšie. Boli to po dlhom čase jedny z najkrajších Vianoc, aké som zažila. Neviem, čo bude a kde budem o rok. Dúfam ale, že budem opäť v kruhu tých, ktorým na mne záleží. Že to nemusí byť vlastná rodina ani žiadni pokrvní príbuzní som sa presvedčila tento rok. Nejde o to, či vám v žilách koluje rovnaká krv, ale o to, čo pre iných znamená.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na