Tento rok oslávim okrúhliny. Som už takmer dve desaťročia ženatý a môžem povedať, že si žijeme v pohode. Láska to asi už nebude, tá vekom vyprchala, ale žijeme, ako sa hovorí, v mieri. Tolerujeme sa, ale už sa nemáme s manželkou o čom porozprávať. A keď už aj, vždy to skončí výčitkami, nebaví ma to veru už počúvať. Témy na rozhovory sa už skrátka vyčerpali.
Máme spolu jedno dieťa, dievča. Keďže študuje na vysokej škole v hlavnom meste a popritom pracuje, vidíme sa len sporadicky. Nikdy sme si však k sebe nenašli cestu. Myslím, že sa hanbila za to, že žijeme na dedine. Ktovie. Môj život je dosť stereotypný. Každý deň vstanem na zvuk budíka, ktorého však aj tak prehluší kikiríkanie susedovho kohúta. Vstanem, urobím rannú hygienu, zalejem si kávu, ktorú vypijem ešte horúcu a poberiem sa na 9 hodín do práce.
Je monotónna a nudná, avšak lepšie, ako nemať nič. V našom regióne to veru pracovnými ponukami neprekvitá a účty treba platiť. Po práci prídem domov, prezlečiem sa do montérok, porobím niečo okolo domu, pozriem večerné správy, dám si sprchu a idem spať. Takto to ide posledné roky deň za dňom. Žiadna radosť, vzrušenie, dobrodružstvo, nič. Sám seba som sa neraz pýtal, o čom je ten život, keď len tak prežívam.
Občas som sa aj zasníval, čo by bolo, keby… Pred pár mesiacmi som sa teda v sobotu, cestou z víkendového nákupu, zastavil kúpiť noviny. Tie som si vždy rád prečítal a vylúštil krížovku. Neviem ani, čo mi to napadlo, no skúsil som si podať tiket na pár čísel. Neuveríte, ale vyhral som, bolo to niečo cez 20-tisíc eur. Myslel som, že skolabujem od radosti a hneď som si predstavil, ako to oznámim žene a dcére. Možno by sme mohli ísť na dovolenku, našu prvú spoločnú do zahraničia a k moru. Vzápätí som hneď začal uvažovať, čo s tými peniazmi a či by sa nedali využiť lepšie.
Možno mi teraz nebudete rozumieť, ale svoje plány som zmenil. O výhre som nikomu nepovedal. Skrátka som sa rozhodol, že je to moja výhra, zrejme je to znak osudu alebo nejaká karma, nazvime to akokoľvek. Samého seba som presvedčil, že ja si tie peniaze zaslúžim užiť sám, za všetky tie roky driny a nanič života. Musel som len vymyslieť, ako to urobím, aby to nikto nezistil.
Prišiel som na to! Začal som predstierať, že nám zmenili pracovnú dobu a že už musím robiť na zmeny. Namiesto toho som si však zobral voľno a išiel som len tak do kina. Inokedy som išiel v daný deň na masáž, do wellnessu a aj nový, špičkový smartfón som si kúpil. Oklamal som ženu doma, že som to dostal k paušálu, aj tak sa tomu nerozumie.
Tiež som povedal, že mi skončila moja poistka a za ušetrené peniaze si idem kúpiť auto. Manželka, pravdaže, hundrala a namietala, vraj už len to nám treba. Bolo mi jedno, čo si myslí. Kúpil som si auto za necelých 14-tisíc eur. Síce jazdené, ale v koži a so silným motorom. Páni, prvá jazda bola veru niečo. No a za posledné peniaze som išiel na dovolenku. Sám, úplne sám.
Doma som povedal, že musím ísť bratrancovi pomôcť so stavbou domu a však aj tak nemám ako inak stráviť svoje dni voľna z práce. Vybral som sa na 7 dní do 5-hviezdičkového hotela s all inclusive pri mori v Egypte. Keďže bolo leto, nikomu nebolo podozrivé, že som sa vrátil opálený, veď si mysleli, že to z tej stavby. Bolo to úžasné. Nikdy som taký luxus nezažil. Dobré jedlo, prvá cesta lietadlom, kúpanie v mori, výlety k okolitým historickým miestam, o ktorých som vždy iba sníval a ktoré som videl iba v televízii.
Z výhry mi už ostalo posledných zhruba 2 500 eur. Tie mám odložené na horšie časy, veď čo keby sa niečo stalo. Svoju výhru som si naplno užil a odmenil som samého seba. Je to zvláštne, ale nemám výčitky. Prvýkrát v živote som mal pocit, že naozaj žijem. Jediné, čo mi je ľúto, je to, že som nevyhral viac peňazí. Podať si však skúsim aj nabudúce, veď čo ak sa šťastie opäť unaví a sadne si na mňa.
Zdieľať na
Zdieľaní