Pravdivý príbeh: Učiteľstvo som zavesila na klinec, moju terajšiu prácu mnohí nechápu

Detailný záber na tvár zrelej ženy

V päťdesiatke som sa zbalila a odišla do cudziny (Zdroj: GettyImages)

Poznáte ten pocit, keď s ničím nie ste spokojní, nič vás neteší, akoby ste si nevedeli nájsť svoje miesto na tomto svete? Ja som vždy chcela byť učiteľkou – v detstve som si posadila vedľa seba všetky bábiky a macíkov, ktorých som doma našla, a „učila“ som ich malú násobilku.

Z gymnázia moje kroky celkom prirodzene smerovali na pedagogickú fakultu, kde som vyštudovala učiteľstvo slovenského jazyka a dejepisu. Do praxe som sa naozaj tešila. Učiť som začínala v základnej škole, ktorú som sama navštevovala. Učiteľky, ktoré ma kedysi učili, sa zrazu stali mojimi kolegyňami. Bola som plná elánu, odhodlania a ideálov. Svedomito som sa pripravovala na každú hodinu, vymýšľala kvízy, prezentácie, exkurzie a hry, ktorými by som školákov zaujala.

Lenže ako roky plynuli, z ideálov zostal len prach. Odrazu som začala mať pocit, že dávam oveľa viac, ako dostávam. Že vynakladám neskutočne veľa energie, aby som deti niečo naučila, no väčšina nemá snahu vedieť a poznať. Našlo sa pár školákov, ktorí prejavili záujem, a niektorí potom aj smerovali na históriu či napríklad žurnalistiku, no tých by som zrátala na prstoch dvoch rúk.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Vymenil dobrý plat za prácu, ktorá ho baví – a takto to dopadlo


V priebehu dvadsiatich rokov sa všetko výrazne zmenilo, aj deti. Zrazu boli oveľa viac drzé, arogantné. Cítila som, ako učiteľské povolanie stráca svoj kredit. Už nebolo rozhodujúce, čo si myslí a čo povie učiteľ, ale dieťa a jeho rodič. A čo bolo najhoršie, školy sa tomu prispôsobili. Ak sa prišiel rodič sťažovať, hoci aj neoprávnene, riaditeľ sa učiteľa často vôbec nezastal. Robil, naopak, všetko pre to, aby boli spokojní rodičia, aby svoje dieťa, nedajbože, neprehlásili na inú školu.

Známi videli len to, že mám prázdniny niekoľkokrát do roka a domov prichádzam o 15-tej hodine. Bolo zbytočné vysvetľovať im, že pre mňa prázdniny znamenajú čerpanie dovolenky, že si nemôžem vyberať, kedy chcem ísť niekam s rodinou. Nevideli ani to, že si domov nesiem diktáty, ktoré budem do večera opravovať.

Nakoniec to moja psychika nevydržala a ja som po 27 rokoch v školstve vyhorela. Jedného dňa som nebola schopná vstať z postele a ísť do školy. Napínalo ma na zvracanie už len pri predstave, ako vchádzam do triedy. Skončila som na psychiatrii a antidepresívach.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som obyčajná učiteľka, rodičia ma však nepodplatia


Na PN-ke som bola viac než pol roka. Spočiatku som oddychovala a zbierala sily, potom som však musela začať riešiť dilemu, čo ďalej. Vedela som, že do školstva sa už vrátiť nechcem. Potrebovala som zmenu, ale radikálnu. Moja jediná dcéra žila v zahraničí a doma sme zostali len sami s manželom. Naša finančná situácia nebola nič extra, tak som začala vážne uvažovať, že pôjdem pracovať von.

Lenže, čo tam budem robiť? Jazyk som ovládala len na základnej úrovni a opatrovať starých ľudí som si netrúfala. Keď mi v jedno ráno zavolala známa, či nechcem ísť robiť chyžnú do hotela v Rakúsku, kde ona pracuje už sedem rokov, bolo rozhodnuté. Samozrejme, bála som sa. Novej krajiny, nového zamestnania, vlastných limitov. Vedela som, že táto práca nie je prechádzka ružovou záhradou, vyžaduje fyzickú kondíciu. Ale riskla som tom. Všetko bolo lepšie, než návrat do školy.

Do rakúskeho mestečka Bad Gastein som odchádzala tesne pred päťdesiatkou. Povedala som si, že skúsim, a uvidím. Ak to nepôjde, jednoducho sa vrátim. Klamala by som, keby som tvrdila, že to bola hračka. Pracuje sa deväť hodín denne, šesť dní v týždni. Pre seba máte voľnú len nedeľu. A keď poviem, že sa pracuje, tak sa naozaj pracuje. Ak upracete skôr, pomáhate v kuchyni. Tých deväť hodín denne ste jednoducho neustále v pohybe. Ja som ale presne toto potrebovala.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som učiteľka, ktorá vychováva nielen deti, ale aj ich rodičov


V hoteli pracujem už štvrtý rok. Vždy na letnú a zimnú sezónu odchádzam do Rakúska a pár mesiacov mimo sezóny som doma a oddychujem. Musím priznať, že na začiatku dosť trpelo moje ego. Vyčítala som sama sebe, že som touto prácou zahodila roky štúdia. Presviedčala som sa, že som predsa učiteľka, a nie nejaká upratovačka. No v hoteli sa všetci ku mne správali milo, a nikto mi nedal pocítiť, že chyžná je na spoločenskom rebríčku kdesi dole.

Keď dnes známym poviem, že som spokojná, niektorí sa čudujú. Veď v školstve to predsa nie je také zlé, aby museli učitelia umývať toalety po hotelových hosťoch. No ja to tak už nevnímam. Práca ako práca. Dôležité je pre mňa moje duševné zdravie. Deťom som dala všetko to, čo som im dať mala. V určitom okamihu som však začala cítiť, že je to už nad moje sily, a tak som urobila to, čo som považovala za rozumné: zbalila som kufor a „zodvihla kotvy“.

Či občas neľutujem? Nie. S manželom sme sa naučili zvládať aj mesiace odlúčenia, s dcérou som v kontakte, volávame si. Voľné nedele využívam na zdokonaľovanie sa v nemčine a výlety po okolí. V podstate som na seba hrdá. Lebo zmeniť svoj život od základov naozaj nie je jednoduché.


Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close