Volám sa Milan, mám 58 rokov a pracujem celý život ako elektrikár v Nitre. Bývame na sídlisku v trojizbovom byte, ktorý sme si s manželkou kúpili pred dvadsiatimi rokmi. Nikdy som netúžil po veľkom bohatstve, stačilo mi, keď som dokázal zabezpečiť svoju rodinu, ktorú tvorila manželka Eva a syn Peter. Vždy som si myslel, že som dobrý otec. Snažil som sa byť prísny, ale spravodlivý. Chcel som, aby z Petra vyrástol zodpovedný muž, ktorý sa dokáže o seba postarať. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem bezmocne sledovať, ako sa môj jediný syn stráca v priepasti závislosti.
Peter bol vždy šikovný chlapec. Na základnej škole vynikal v matematike, dokázal rýchlo počítať príklady, ktoré jeho rovesníkom robili problémy. Učiteľka nám hovorila, že má analytické myslenie a logické uvažovanie. Mal pred sebou skvelú budúcnosť. Na strednej škole patril k najlepším študentom, neskôr sa dostal na vysokú školu ekonomickú. Boli sme na neho nesmierne hrdí.
Prvé signály, že sa niečo deje, som si nevšimol, alebo som ich nechcel vidieť. Peter, ktorý bol vždy spoľahlivý, začal meškať na rodinné obedy. Vždy mal nejakú výhovorku, či už to bola práca, učenie alebo kamaráti. Postupne začal prichádzať domov neskoro v noci, niekedy až nad ránom. Eva bola znepokojená, ale ja som ju upokojoval, že je dospelý a vie, čo robí. Koniec koncov, aj ja som v jeho veku chodil s kamarátmi von. Mysleli sme si, že má asi frajerku.
Potom sa začali u nás doma strácať peniaze. Najprv malé sumy, ktoré sme si ani nevšimli. Neskôr sa Eva sťažovala, že jej chýba päťdesiat eur z peňaženky. Mysleli sme si, že ich len niekde založila. Potom zmizla moja zbierka vzácnych mincí, ktorú som dedil po otcovi. Peter tvrdil, že o ničom nevie. Vtedy som mu veril, nedokázal som si predstaviť, že by môj syn kradol.
Ďalší šok prišiel, keď som si všimol, že z bytu začali miznúť niektoré predmety. Najskôr to bola starožitná váza po babke, neskôr vzácna ikona, ktorú sme dostali ako svadobný dar, pridali sa k tomu aj manželkine šperky, pár kúskov oblečenia a tak ďalej. Až neskôr sme zistili, že Peter tieto veci potajomky odnášal do záložne alebo predával cez internetové bazáre. Dôvod je absurdný a dodnes ma vie vytočiť a rozosmutniť zároveň. Všetko len preto, aby mal peniaze do automatov.
Prelom prišiel, keď mi zavolali z banky. Niekto sa pokúsil vybrať peniaze z môjho účtu. Ukázalo sa, že to bol Peter. Okopíroval moju kartu a snažil sa vybrať takmer všetky naše úspory. Vtedy som si ho posadil a žiadal vysvetlenie. Plakal a priznával, že všetko vráti, že on to zarobí na hracích automatoch. Nerozumeli sme tomu, ako sa k nim dostal, nikdy sme do takých podnikov nechodili.
Začali sme hľadať pomoc. Navštívili sme niekoľko odborníkov v Nitre aj v Bratislave, skúšali rôzne terapie. Peter sľuboval, že sa zmení, že už nikdy nebude hrať. Verili sme mu. Chceli sme mu veriť. Ale závislosť je zákerná choroba. Po dvoch mesiacoch abstinencie sa vrátil k automatom. Tentokrát si požičal od úžerníkov. Keď prišli k nám domov vymáhať dlh, Eva dostala infarkt. Našťastie prežila, ale trvalo mesiace, kým sa zotavila.
Vtedy som stál pred najťažším rozhodnutím svojho života. Petra som vyhodil z domu. Nemohol som dovoliť, aby nás jeho závislosť zničila všetkých. Peter plakal a prosil o ďalšiu šancu, ale ja som zostal neoblomný. Neviem, kde dnes žije a ani ako sa má. Sem-tam sa mi dostane do uší, že ho videli s podozrivými ľuďmi a že asi droguje. To, že som ho vyhodil som veľmi oľutoval. Každú noc sa pozerám na jeho fotku z detstva a premýšľam, kde som urobil chybu. Mal som byť prísnejší? Alebo naopak, mal som mu dať viac lásky? Mal som si všimnúť signály skôr? Mohol som urobiť niečo, aby som ho zachránil?
Viem, že rodičia nie sú vždy zodpovední za to, akí ľudia vyrastú z ich detí. Ale ja som niekde zlyhal. Stále dúfam, že sa Peter vráti. Že nájde silu prekonať svoju závislosť. Že raz, keď otvorím dvere nášho nitrianskeho bytu, bude tam stáť môj syn – nie ten muž, ktorého ovládajú automaty, ale ten chlapec s bystrými očami a túžbou po vedomostiach.
Zdieľať na