Volám sa Natália. Samu seba by som kedysi opísala ako mladú ženu plnú nádeje a snov, odhodlania a snahy žiť život najlepšie, ako viem. Odmalička som tvrdo drela, aby som mala dobrú kariéru. Asi som si aj vysnívala celý svoj život. Myslela som si, že vyštudujem vysokú školu, nájdem si priateľa, dobrú prácu a do tridsiatky budem vydatá a čakať dieťa. Dnes mám cez 40 rokov a nevyšlo mi z toho takmer nič. Prečo?
Ako 23-ročná som sa spoznala so svojím priateľom Andrejom. Obaja sme boli študenti na vysokej škole. Bola to láska ako hrom. Po škole sme začali spolu bývať. Najskôr v prenájme, no neskôr, keď sme si našli prácu a začalo sa nám dariť, kúpili sme si svoj prvý byt.
Bol to síce iba dvojizbák, ale zato v hlavnom meste. A ako každý vie, tu sú ceny úplne premrštené. Mala som 29 rokov, keď som pri sfukovaní sviečok na svojej narodeninovej torte chcela iba jedno jediné – aby som mala rodinu. Aby som sa vydala. Skrátka, aby som sa pohla ďalej.
Nepatrila som k ženám, ktoré odmalička vedeli, akú budú mať svadbu či výzdobu. Napriek tomu som po tom začala túžiť aj ja. Veď už všetky kamarátky aj kolegyne okolo mňa sa vydali. O čo som bola horšia? Tlak na to, kedy sa zoberieme, silnel každou chvíľou.
Rok prešiel ako voda a zrazu tu bola tridsiatka. Dostala som ako darček dovolenku na Maldivách, po ktorej som veľmi túžila. Nakúpila som si tie najkrajšie šaty, plavky, dokonca aj mobil. Chcela som mať totiž čo najlepšie spomienky. Bola som vtedy presvedčená, že vytúžená žiadosť o ruku konečne príde. Veď sme boli na jednom z najromantickejších miest sveta, tak prečo by aj nie? No nestalo sa tak.
Celý let domov som mlčala a občas ma v očiach pálila slza. Hovorila som si, že to nevadí. Neskôr sme sa však začali viac hádať. Vyhadzovala som Andrejovi na oči, že nemáme rodinu ani dieťa. Dokonca nemáme ani len tú poondiatu svadbu a ešte sa aj tlačíme v malom byte.
Neskôr prišiel s kyticou a dal mi za pravdu. Navrhol mi: „Ja na svadbu moc nie som, ale mali by sme náš vzťah posunúť ďalej. Presťahujme sa do domu.“ Okamžite som zahorela nadšením. Veď to predsa znamenalo, že nás chcel zabezpečiť a pripraviť na to všetko, čo potom príde. Veci spojené s predajom bytu, hľadaním domu a sťahovaním nám však zabrali ďalšie dva roky. A ja som popri všetkých tých starostiach na svadbu aj na chvíľu zabudla.
Dni a mesiace plynuli, no vytúžená otázka stále neprichádzala. Mala som pocit, že sa náš vzťah dostáva do slepej uličky. Raz som sa zo zúfalstva doma opila tak, ako nikdy predtým. Skrátka som to neuniesla. A o nejaký čas som to urobila zas. A zas. Pomaly sa zo mňa stávala chodiaca mŕtvola. Neskôr som si alkohol dokonca tajne schovávala. Inokedy som sa doma iba zosypala a usedavo som plakala.
Z mojich snov nič nezostalo. Mala som 34 rokov a žila som v dome s frajerom. Raz som dokonca po Andrejovi hádzala prázdne fľaše. Od nervov som zhodila televíziu a rozbila riad. Náš vzťah to, samozrejme, neustál.
Skončila som na psychiatrii, pretože som sa zo zúfalstva pokúsila vziať si život. Ovládal ma totiž pocit, že som horšia ako všetci ostatní. Bola som zlomená a opustená. Dnes mám niečo po štyridsiatke a žijem sama so svojou fenkou, ktorú láskyplne volám Fifinka. Nemám svadbu, dieťa a ani dom. Mám však niečo, čo mi chýbalo ostatné roky. Vieru v samu seba, že môžem byť šťastná aj takto.
Zdieľať na