Pravdivý príbeh: Život s deťmi z detského domova – aj takto môže vyzerať

Žena

profimedia.sk

V deň, kedy som slávnostne ukončila vysokú školu a mala v rukách vytúžený červený diplom, sa mi namiesto šťastia zrútil môj veľký sen. Popri písaní diplomovej práce a následnej príprave na štátne záverečné skúšky som si ani nestihla uvedomiť, že som v druhom stave. To som zistila, až keď ma z promočnej oslavy pre silné bolesti odviezla sanitka. Radikálna operácia a pooperačné komplikácie ukončili moju šancu mať vlastné dieťa.

Za pomoci a podpory mojich najbližších som sa pozviechala zo svojich rán. Jedného dňa ma manžel pozval na tajomný výlet. Skončili sme pred bránami dojčenského ústavu. Hneď prvé čiernooké chlapčiatko, ktoré k nám natiahlo rúčky, sa stalo naším synčekom. Mal necelé dva rôčky. Neriešili sme jeho pôvod. Nemali sme predsudky voči rómom. Verili sme, že sme mladí a všetko – celú výchovu a jeho formovanie – máme len vo svojich rukách. Dúfali sme, že časom mu zaobstaráme aj sestričku. Lenže gény sa prejavili naplno a napriek enormnej snahe sme celá rodina vrátane mojich a manželových rodičov mali čo robiť, aby sme zvládli jeho výchovu a vzdelávanie. Spočiatku načas, neskôr nám už bolo jasné, že ďalšie dieťa bez ujmy na zdraví nezvládneme. Navyše, náš synček Igorko by súrodenca ani neprijal. Veľakrát nám bolo ľúto, že všetko považoval za samozrejmé. Neuvedomoval si, koľko síl a energie sme museli vynaložiť na to, aby sme mu zabezpečili všetko to, čo potreboval. Cítili sme, že si to ani neváži, ale nikdy sme mu to nezdôrazňovali.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Materstvo v štyridsiatke nemusí byť to pravé


Pred šiestimi rokmi som robila na jednom sociálnom projekte a spoznala štyri úžasné mladé dievčiny – odchovankyne z detského domova. Priateľské, pracovité, čestné. Ako nerozlučná štvorica si prenajali byt a začali nový život. Lepšie povedané, chceli začať.

Keď si zútulnili a vlastnými silami skrášlili byt, tak majiteľ ich jedného decembrového dňa v papučiach a vo svetríkoch vyhodil na ulicu. Mne v noci pípla SMS – stálo v nej: okamžite potrebujeme pomoc. Ihneď som dievčatám zavolala späť, rýchlo zistila, kde sú a vzápätí s manželom za nimi vyrazila do takmer 60 kilometrov vzdialeného mesta. No a razom sme mali päť detí. A aj máme dodnes.

Dievčatá sa u nás ocitli v čase, kedy náš Igorko už druhý raz nechal vysokú školu, ktorú si sám vybral. No a udialo sa čosi nemožné. Prebudil sa u neho pocit spolupatričnosti, zodpovednosti a najmä uvedomenie si, že tu nie je sám. Dievčatá za všetko ďakovali, on všetko dovtedy bral ako samozrejmé. Dievčatá pomáhali v domácnosti, Igorko ležal na gauči alebo za počítačom. A zrejme, očkom po nich pokukoval. Netrvalo dlho a konečne sme sa dočkali toho, že z hĺbky jeho vnútra vyplávali na povrch všetky pozitívne vlastnosti, ktoré sme sa mu roky snažili nenásilne vštepovať.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: To je matka – jedno dieťa miluje, na druhé si ani nespomenie


Popri operatívnom riešení chodu našej početnej rodiny k nám zavítala moja bývalá pedagogička zo strednej školy, teraz už kamarátka Vierka. Bola v ťažkej depresii, lebo synovia vyleteli z hniezda a ona ostala sama. Nevedela, ako naložiť s voľným časom. Vo virvare u nás postrehla, že jedna z „mojich“ dcér je iná. Betkini biologickí rodičia boli totiž ťažkí alkoholici. V opojenom stave jej dali do vienka okrem mentálneho postihnutia aj zdravotné problémy – epilepsiu. Denne má 3 – 5 epileptických záchvatov.

Ja s manželom sme sa museli starať o celý chod domácnosti, najmä o jej nemalé finančné zabezpečenie. Nemohli sme celú pozornosť venovať len a len Betke, ako kedysi Igorkovi. Vo veľmi krátkom čase si Vierka získala jej pozornosť. Vzniklo medzi nimi pekné puto. Dovtedy veľmi nesmelá, nedôverčivá a extrémne uzavretá Betka s ňou odišla na víkend k nej domov na vidiek. A ten víkend trvá doteraz…

Až po jej odchode sme si uvedomili, aká sila je v postihnutých ľuďoch. Prebudila vo všetkých nás ľudskosť, porozumenie a snahu pomáhať. Ožila popri nej aj moja kamarátka Vierka, ktorá nabrala druhý dych ako mladica. Odrazu ako dôchodkyňa má veľa práce – učí Betku v jej dvadsiatich rokoch čítať a písať. Vďaka nej napreduje a z nevzdelávateľnej osoby sa postupne stáva vzdelaná – už ovláda celú abecedu, malú a čiastočne aj veľkú násobilku. Prebudila v nej chuť po nových vedomostiach. Popri nových záujmoch ostala epilepsia v úzadí – za celý ten čas ani jeden záchvat. V našej domácnosti nechýbala láska, to určite nie. Chýbal však pokoj, ktorý ona potrebovala.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Čo robiť? Manželka opustila naše deti, dcéra spravila to isté


A čuduj sa svete – do hniezda sa pravidelne vracajú aj Vierkini synovia, ktorí si Betku rovnako veľmi obľúbili. Predbiehajú sa, kto ju kam zoberie. K pomocníkom sa plnohodnotne zaradil konečne aj náš Igorko. Dnes už ľutuje, že nechcel súrodenca.

Už nie sme len starci. Stali sme sa rovnocenní a tak, ako by to malo byť, ťaháme silno za jeden povraz. My starší pomáhame mladým, mladí zase nám starším. Najmä na Vierke vidím, že určite nikdy nie je neskoro začať nový život.

Ak aj vás dobieha jeseň života, skúste sa pozrieť okolo seba – možno vašu pomoc práve niekto potrebuje. Ani sa nenazdáte a môžete mať toľko povinností, že aj zabudnete na svoje roky.


Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa oň s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.

Zdroj: profimedia.sk, profimedia.sk, Viola
Odporúčame