Ahojte, veľmi rada si čítam vaše pravdivé príbehy a rozhodla som sa podeliť aj o ten môj. Volám sa Kristína, bývam v Bratislave a tento rok budem oslavovať krásnych 55 rokov. Môj príbeh sa týka kariéry. Mala som 48 rokov, keď som tak, ako posledných osem rokov, išla každé ráno do práce. Môj deň bol na vlas podobný tomu predošlému aj tomu predtým a tomu predtým. Pracovala som vo veľkej firme, označovanej mnohými ako korporát.
Práca pre takúto veľkú firmu má nepochybne svoje výhody. Tak to bolo aj na našom oddelení. Ak sa niekomu nechce pracovať, tak nemusí. Človek si vie nájsť svoje teplé miestečko, vyhovoriť sa na príliš veľa práce aj keď v skutočnosti žiadnu nemá. Deň sa dá stráviť veľmi príjemne pri kávičkách a rozprávaní s kolegami. Mám pocit, že tí udržujú s vami vzťah len aby sa nepovedalo a o nejakom pravom kamarátstve tam nemôže byť reč. Ale to nie je podstatné.
Skrátka, nastupovala som s očakávaniami, aké skvelé bude robiť vo veľkej firme. Myslela som si, že ak budem na sebe pracovať, tak sa budem neustále zlepšovať a od toho sa odvinie aj môj plat. Prípadne i povýšenie. Haha, aká naivná som bola. Časom aj moje odhodlanie a nadšenie upadalo.
V korporáte to funguje tak, že povýšení sú väčšinou tí, ktorí udržiavajú veľmi dobré vzťahy s kľúčovými osobami a vedením. Na prácu a výsledky sa tam neprihliada. Nepáči sa ti tu? Odíď, vonku čakajú ďalší. V ten osudný deň, ktorý som spomínala v úvode, som cestou v bratislavskej MHD rozmýšľala nad tým, či je toto to, čo chcem. Byť jednou z mnohých, akási šedá myška.
Tieto pocity a otázky ma prenasledovali ešte niekoľko týždňov, ale urobiť to finálne rozhodnutie nebolo jednoduché. Lebo predsa len má korporát svoje výhody: istotu, veľmi pomalé pracovné tempo a s príchodom home officu aj neskutočnú voľnosť. Nakoniec som sa rozhodla, že takto nechcem žiť a stráviť život v jednej firme.
Ale kam ísť? A som vôbec dobrá? Našťastie, doma som sa stretla s podporou na zmenu. Utriedila som si myšlienky a aj to, čo ma baví a čomu sa chcem venovať. Vždy som rada vymýšľala a považovala sa za kreatívnu osobu. Urobila som si niekoľko kurzov spojených s písaním, vymýšľaním, stratégiou a aj grafický kurz. Potom som sa prihlásila do jednej reklamnej agentúry. Neprišla mi od nich pozitívna odozva, ani od druhej, ale na tretíkrát to vyšlo.
Keď som podpisovala zmluvu, tak som daný deň preplakala. Zrazu sa vo mne niečo zmenilo. Pane Bože, budem schopná držať krok s mladými ľuďmi? O agentúrach sa hovorí, že tam ľudia idú ako píly a pomaly tam aj spávajú. Váhala som, či som urobila správne rozhodnutie. Strach z neznámeho bol obrovský.
Moje obavy sa však rýchlo rozplynuli. V danej práci sú ľudia v mojom veku, ktorých milo nazývam skúsenými harcovníkmi. Je medzi nami ale aj veľa juniorov, v ktorých vidím zápal pre vec a nadšenie. Skrátka, je tam všehochuť. A áno, v agentúre sa pracuje. Tak naozaj, nielen naoko ako v korporáte. Zo začiatku som sa toho bála, ale dnes môžem prehlásiť, je to skvelé. Deň mi ubehne ako voda a odchádzam z práce s pocitom spokojnosti, že som niečo hodnotné vytvorila a že je za mnou vidno kus práce.
Rozhodne tam ale nie sme po nociach, ako sa o reklamných agentúrach hovorí. A nepracujeme ani cez víkendy. Môže za to práve to efektívne využitie počas pracovného času. Navyše, neustále sa vzdelávam a učím sa nové veci. Medzi kolegami nie je žiadna rivalita, ale navzájom si pomáhame. Keď máme spoločné raňajky, cítim, ako keby som mala druhú rodinu. Odísť z teplého korporátneho miesta do dynamickej reklamnej agentúry bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote.
Myslím si, že to aj môj mozog udržiava neustále mladým a oveľa viac si vďaka tomu rozumiem aj s mojimi deťmi. Moje dievčatá sú na mňa hrdé a je to krásny pocit. Odporúčam každému urobiť niekedy takúto drastickú zmenu vo svojom živote a nezacykliť sa v korporátnych procesoch, falošných priateľstvách či v pocite, že tá práca nikam nevedie. Práci dávame viac ako štvrtinu zo dňa, mala by nás teda napĺňať. Verte si, máte na to!
Zdieľať na