Mal som 36 rokov, keď som dával výpoveď vo svojom prvom zamestnaní. V spomínanej firme som začal pracovať už popri vysokej škole, neskôr som tam prešiel na plný úväzok.
Dnes si asi nikto nevie predstaviť, že by v jednej spoločnosti strávil ako zamestnanec neuveriteľných 12 rokov. Ja som si tým prešiel a spätne túto skúsenosť hodnotím ako obrovskú chybu. Zotrvať tak dlho v jednej firme rozhodne nie je obdivuhodné. Aj keď som si nahováral, že je ide o stabilného zamestnávateľa a mám dobrý plat, pravdou je, že mi práca nič nedávala. Bol som však vydesený na smrť zo zmeny. A možno bola za tým len lenivosť či pohodlnosť.
Písal sa rok 2018 a ja som čoraz častejšie začal pociťovať smútok. Hneď ako prišla nedeľa, večer som dostával úzkosť. Predstava, že mám ísť do práce a byť tam zas od pondelka do piatka, sa mi až hnusila. Tušíte správne, vtedy ani nebola možnosť home office, maximálne jedenkrát za mesiac a aj na to bolo treba špeciálne povolenie.
Tá predstava, že zas prídem do kancelárie a budem vykonávať tú istú činnosť pri kolegoch, ktorí sa podľa mňa mentálne zasekli na vysokej škole, ma skrátka ubíjala. Prišlo to až do takého stavu, že som jedno ráno nebol schopný vstať z postele. Musel som zavolať nadriadenému, že som chorý. Následne som si zobral dovolenku a odišiel som do Grécka.
Pamätám si, ako som sedel na promenáde v prístave a pozoroval lode. Veľké, masívne, ale aj luxusné jachty či menšie plavidlá. Pohľad na ne a aj na more ma napĺňal zvláštnym pocitom spokojnosti. Po návrate z dovolenky som čoraz viac premýšľal o svojej budúcnosti.
Vďaka tomu, že som dlhé roky pracoval a nezaložil som si rodinu, na účte som dokázal našetriť slušné množstvo peňazí. A tak som sa konečne rozhodol, že dám výpoveď. Bol to ťažký krok, plný otázok a strachu. Lenže strach z toho, že zase zostanem na tom istom mieste, bol horší.
Po skončení výpovednej lehoty a odovzdaní technických záležitostí som odišiel do Chorvátska, kde som si nasledujúce mesiace robil kapitánsky kurz. Bolo to vzrušujúce a ja som konečne cítil, že som naozaj šťastný. Začal som pomáhať Ivanovi, sympatickému a dobrosrdečnému päťdesiatnikovi z Chorvátska s výletmi loďou pre turistov. Manuálna práca mi robila dobre, bola to neuveriteľná psychohygiena.
Ivan ma počas jedného roka naučil o lodiach neuveriteľné množstvo vecí. Dospelo to do štádia, že som sa rozhodol pre kúpu vlastnej malej lode. Nebolo to finančne jednoduché, no veľmi mi pomohli rodičia aj sestra. Svoju loď som nazval Harmony, čo v preklade znamená „harmónia“ a ide aj o synonymum pokoja.
Do jej útrob sa vmestí pohodlne 6 ľudí, prípadne aj 8 či viac, pokiaľ sa trochu potlačia. Postupne som si vybudoval dobré meno, aj na Slovensku medzi známymi sa rozšírilo, že podnikám takéto plavby. Nejde o nič nóbl. Záujemcom nepripravujem raňajky sám, práve naopak. Musia si so sebou na loď doniesť jedlo alebo mi poslať peniaze, aby som potraviny nakúpil ja.
Raňajky, obedy aj večere však pripravujeme všetci spolu, zapojiť sa musí každý. Rovnako mi spolucestujúci pomáhajú so starostlivosťou o loď. Plavím sa okolo Chorvátska, Talianska ale aj gréckych ostrovov. Najbližšie ma to však láka na sever. Takto som po 8 rokoch spoznal dnes už svoju manželku Eriku.
Môj príbeh môže byť inšpiráciou v tom, že nie je potrebné báť sa urobiť krok mimo svojej komfortnej zóny. Ak človek cíti, že nie je úplne spokojný, mal by skúšať toľko vecí, koľko je potrebných k tomu, aby vstával s radosťou. Veď život máme len jeden.
Zdieľať na