Tento príbeh som nikdy nikomu nepovedala. Aj po dlhých rokoch je to pre mňa tá najbolestivejšia spomienka, ktorá mi zničila život. Bola som znásilnená.
Bol chladný januárový deň. V práci som musela zostať o čosi dlhšie, pretože sa blížil koniec mesiaca a bolo potrebné sfinalizovať isté veci. Svoju prácu som milovala, dosahovala som v nej aj dobré výsledky, dokonca som mala byť aj povýšená a preto mi to neprekážalo. Dorobila som, zbalila sa, zhasla za sebou svetlá a vydala sa na autobus.
Bolo iba krátko po 19 hodine, avšak vonku bola tma ako v rohu. Na zastávke postávalo iba zopár ľudí. O tomto čase asi už nikto z práce domov nechodí, pomyslela som si. Na chvíľu ma to aj zamrzelo, pretože doma ma čakali rodičia spolu s priateľom. Pár sme tvorili niečo vyše roka a zvykol prespávať u nás. Mali sme veľký dom, rodičia boli vrúcni, tak prečo nie. V ten večer sa o mňa nebáli, pretože som im zatelefonovala, že mám toho veľa a budem meškať.
Aj keď som pochádzala z dediny, kde sa každý s každým pozná, na zastávke som nepoznala nikoho. Neprišlo mi to zvláštne, veď sme boli až šiesta zastávka od mesta. Cesta autobusom do dediny trvala presne 34 minút a ďalších 12 minút mi zabralo kráčať peši od zastávky k nám domov. Ľudia z autobusu postupne povystupovali. Ostali tam iba dvaja chlapi a keďže nesedeli ďaleko odo mňa, cítila som, ako z nich tiahne alkohol. Vystúpili naraz so mnou.
Musím sa priznať, že ma prepadol nepríjemný pocit a tak som rezko pridala do kroku. Viem, že išli za mnou. Ach, chcela som byť čím skôr doma! Myslím, že to, čo sa stalo potom, som absolútne vytesnala z hlavy a spomínam si na to matne. Zrazu ma niektorý z nich potiahol k sebe so slovami, že ak budem kričať, tak ma zabijú. Veľmi som sa bála.
Dotiahli ma k blízkemu potoku, kde bola iba rola. Nesvietili tam už svetlá lámp. Vonku nikto nebol, bolo chladno a tma. Zatiaľ čo ma jeden držal za vlasy a pod krkom, druhý mi rozopol kabát a išiel rukami pod tričko. Skríkla som, aby okamžite prestali! To ich však posmelilo ešte viac. Hnusným hlasom iba zavrčali, že asi to mám rada natvrdo. To čo nasledovalo potom…. Neviem to ani dopísať.
Znásilnili ma. Najskôr jeden a potom druhý. Prosila som, snažila som sa kričať, brániť, nedalo sa. Bolelo ma to. Fyzicky aj psychicky, neviem ktorá bolesť bola horšia. Keď to dokončili, zasmiali sa, potľapkali po pleci a odišli. Nechali ma ležať len tak, samú a zneuctenú na nejakej roli. Vyvracala som sa, vyplakala. Neviem, ako dlho som tam bola, ale keď som prišla domov, zamierila som rovno do kúpeľne. Zamkla som sa a dala som si horúcu sprchu, potrebovala som zmyť zo seba tú špinu. Tíško som vzlykala.
Mama mi aj klopala na dvere, ale povedala som iba, že mi je veľmi zle a aby Ivana, tak sa volal môj vtedajší priateľ, poslala domov, že mi je dnes naozaj zle a potrebujem si oddýchnuť. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Ani rodičom. Najhoršie je, že som sa nedokázala pozrieť ani sama na seba. Cítila som sa poníženo, špinavo, neviem to ani opísať.
Na druhý deň som sa nedokázala dostať z postele, nie to ešte ísť do práce. Nemohla som z tej postele vyliezť ani nasledujúci deň, ani ten ďalší a ďalší. Nedokázala som žiť, nechcela som. Z práce som dostala ultimátum, že ak sa tam nedostavím, vyhodia ma. Tak sa aj stalo. Ja som skrátka nevládala, nechcela som ísť medzi ľudí. Mala som strach a v mysli to, že určite to každý o mne teraz vie.
Prišla som aj o priateľa, moju jedinú lásku. Sústavne som odmietala aby prišiel za mnou až som mu nakoniec povedala, že sa musíme rozísť. Rodičia nerozumeli, čo sa so mnou deje. Mama sa naplakala, prosila ma aby som aspoň jedla a tak mi nosila jesť do izby k posteli. Otec sa aj navyhrážal, nepohlo to mnou. Lomcovali mnou emócie strachu, hnevu, bolesti, krivdy.
Vyliezť z izby sa mi podarilo po viac ako mesiaci. Odísť z domu sa mi podarilo po asi troch mesiacoch a aj to len preto, že si mama zlomila nohu a nemohla ísť do potravín. Vrátiť späť k normálnemu životu sa mi už nikdy nepodarilo. Dnes mám 38 rokov. Táto udalosť sa odohrala pred 9 rokmi. Odvtedy som nemala žiadneho priateľa ani pohlavný styk. V práci už nikdy nezostávam pracovať nadčasy. Autobusom alebo vlakom som od onej udalosti nikdy viac nešla. Za našetrené peniaze som si kúpila staršie auto, ktoré mi však nakoniec slúži dodnes.
Nenosím žiadne sukne, šaty ani obtiahnuté oblečenie. Nenosím tričká s výstrihmi, bojím sa obliecť aj do plaviek. Psychológa navštevujem dvakrát do týždňa. On jediný vie o tej udalosti. Nikomu inému som to nepovedala, až doteraz. Vám všetkým a zároveň nikomu konkrétnemu. Prosím, ženy, buďte obozretné. Muži, prosím, dávajte pozor na svoje partnerky. A vy dvaja, ak to náhodou čítate, dúfam, že si vás karma nájde!
Zdieľať na
Zdieľaní