Pravdivý príbeh: Vnuk urobil niečo, čo mu do smrti nezabudnem

Usmievajúci sa senior

Ilustračné foto (Zdroj: GettyImages)

Pamätám si dobre na mojich starkých. Boli to pracovití ľudia, doma chovali všetku možnú hydinu, kravy, dokonca mali aj dvoch koňov. Starký mi vždy prízvukoval, ako je dôležité vedieť sa postarať o svoje hospodárstvo a byť vďačný za všetko, čo ponúka.

Pre mňa ako malé dieťa mal ich statok zvláštne čaro. Trávil som tam všetky prázdniny. Aj my sme bývali na dedine, ale chovali sme len zlomok z toho, čo oni. Sledovať starého otca, ako sa stará o svoje zvery bol pre mňa vždy zážitok. Keď som vyrástol, išiel som v jeho v šľapajách. Choval som sliepky, kačky a kozy. Dúfal som, že tak ako mne predal starký a z časti aj môj otec svoje skúsenosti, tak ich aj ja predám svojim deťom.

S manželkou nám bolo dopriate len jedno dieťa. Snažili sme sa, ale nešlo to. Andrejka bola za to šikovné a múdre dievčatko. Od mala som sa ju snažil priučiť, ako to na takom statku chodí. Dcéru zaujímali iné veci. Povahou bola úplne ako moja mama. Ani ona nemala nikdy blízko k chovu zvierat.

Priznám sa, že ma to občas trápilo. Nemohol som však Andrejku nútiť a trvať na tom, že mi bude pomáhať a preberie moje hospodárstvo. Trocha som sa upínal na zaťa, že možno v ňom vzbudím záujem. Ale aj dcéra aj jej manžel boli skôr mestské typy, čo sa koníčkov týkalo.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Moje vnúčatá žijú ako v klietke, zapríčinila som to ja sama


S vekom som zistil, že už nejako nevládzem. Kombinácia moja robota, záhrada a zvery už bola nad rámec síl. Nechal som si napokon len pár sliepok a s ťažkým srdcom som sa zvyšku pozbavoval. Bol to ako koniec jednej kapitoly.

Ďalšia, úžasná, kapitola sa však ešte len začala. Dcéra mi oznámila, že budem starým otcom. Prvého vnúčaťa sme sa nevedeli dočkať. O pár mesiacov sa narodil Jurko. Na začiatku sme ho chodili navštevovať, keď bol už trocha väčší, dcéra nám ho nechala aj na víkend, neskôr na prázdniny.

Bolo to, ako keď som chodieval ja ako malý chlapec k svojim starým rodičom. Jurka fascinovala príroda a všetko živé. Dokázal aj hodinu sedieť v kresielku a pozorovať moje sliepky. Srdce mi zaplesalo a v kútiku duše dúfal, že možno z neho nejaký hospodár napokon vyrastie. Jediné, čo mi bolo ľúto, že sa toho asi nedožijem, nakoľko som už mal dosť rokov a Jurko celý život ešte len pred sebou.

Osud bol však ku mne naklonený. Jurko mal len sedem rokov, keď si vypýtal na svoje narodeniny dve sliepky. Dcéra bola striktne proti. Priestor by na to mali, ale Andrejka mala tisíc argumentov, prečo nie. Kto sa o to bude starať, smrdí to, ona s mužom na to čas nemá, dopadne to tak, že Jurka to o týždeň prestane baviť, keď zistí, čo to obnáša a skrátka nie. Napokon prevážil jediný argument za, a to, že to bolo naozaj úprimné želanie jej syna a môjho vnuka. Vedel som, že k tomu pristupuje aj napriek mladému veku zodpovedne.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Zať má doma režim ako v kasárni, je mi ľúto mojich vnukov


A naozaj. Jurko sa o svoje dve sliepky vzorne staral. Vstával skoro ešte pred školou, len aby im stihol dať vodu, jedlo, postarať sa. Poobede to isté. Iní chalani lietali po vonku, on, až keď si splnil povinnosti. Pre neho to však nebolo niečo, čo musel, ale čo chcel a čo ho bavilo.

Sliepky začali znášať a aj dcéra videla, aké je to skvelé, mať domáce a čerstvé vajcia. Voľakedy by ma vysmiala, že načo strácať čas nejakým chovom, keď je všetko dostupné a lacné v obchode desať minúť od domu. Postupne bolo z dvoch sliepok desať a pribudli k nim aj ďalšia hydina. Na vajcia, ale aj na mäso. O to som sa postaral ja, aj keď vnuk prišiel v dvanástich, že by mi chcel pomôcť pri porážaní. Za mojich čias by to bolo v poriadku, ale dcéra namietla, že na to má ešte čas.

Jurko sa o všetko krásne staral. Chodil si ku mne po rady. Skúsenosti, ktoré som získal od starého otca a aj svoje vlastné, som mohol posunúť ďalej. Napokon chov chytil aj môjho zaťa. Ak má Jurko veľa učenia alebo nemôže, veľmi ochotne a rád ho zastúpi. Vymýšľa, čo by ešte dokúpili, čo by zlepšili. Dokonca aj dcéra je spokojná, že som Jurka podporil, keď prejavil záujem.

Keby to bolo na nej, žiadne sliepky by mu vtedy na narodeniny nepovolila. Vedieť si niečo dochovať, dopestovať a byť samostatný je niečo, čo sa vnukovi v živote určite zíde. Som šťastný, že odkaz môjho starého otca žije ďalej.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close