Pravdivý príbeh: Zať má doma režim ako v kasárni, je mi ľúto mojich vnukov

Syn

thinkstockphotos.com

Môj manžel bol vojakom z povolania. Nebol ale taký ten „klasický“ typ. Žiadna „guma“, ktorá sa musí vyvršovať na ostatných. Bol tým najláskavejším manželom a mal veľmi rád mladých ľudí. Dokonca učil a prednášal na školách. Na jednu takú prednášku zobral aj našu dcéru. Malo to tak asi byť, pretože tu sa zoznámila so svojím budúcim manželom Andrejom.

Andrej si taktiež vybral kariéru vojaka. Po siedmich rokoch ale zistil, že to nie je nič pre neho. Bol disciplinovaný, vytrvalý, zodpovedný, predpoklady mal, ale nezdalo sa mu, koľko zarábal. V tom čase už boli s dcérou manželia, mali dvoch krásnych synov a chystali sa prerábať dom.

Zať si novú prácu našiel rýchlo, ale rýchlo pochopil, že práca v súkromnom sektore tiež nie je nič pre neho. Bol toho názoru, že ak má veľa pracovať, tak jedine na seba. Rozhodol sa otvoriť si vlastné fitness centrum. Dcéra mu so všetkým pomáhala, dokonca neskôr dala výpoveď a ostala pracovať pre svojho manžela. O vnukov som sa chodila starať ja. Bola som už na dôchodku a kým mladí dreli v centre, Matúško so Samkom boli so mnou.

Nechcela som vravieť dcére do výchovy, ale jedna vec ma u nich na návšteve vždy zarazila. Odkedy boli vnuci schopní hovoriť a vnímať hovorené slovo, museli sa doma riadiť rôznymi pravidlami. Ak nejaký príkaz nesplnili alebo sa rozplakali – hoci aj oprávnene, nenasledoval trest, ale podľa Andrejových slov fyzické zocelenie. Chalani museli drepovať, kľukovať alebo robiť výpady. Prišlo mi to pre deti, ktoré ledva začali chodiť na základnú školu priveľa. Navyše mladší Samko nebol typ, ktorého by šport bavil. Najradšej by bol stále zalezený v knihách. To sa ale Andrejovi nepáčilo. Jeho krédom bolo vychovať zo svojich synov silných chlapov, zdatných, so stopercentnou kondičkou, zdatných a odolných.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Synovi s nevestou zo „zdravej“ stravy šibe, šikanujú celú rodinu


Vrchol bol, keď cez vianočné prázdniny brával svojich synov behávať. Či v mraze, či v zime, ale povinné kolieska si odbehnúť museli. Samko nakoniec skončil so zápalom pľúc. Doma som s ním ostala ja, zať sa spokojne venoval trénovaniu a fitku. Skúsila som dohovoriť dcére, nech dohovorí mužovi, aby pristupoval k synom ako k deťom, nie ako k účastníkom vojenského výcviku. Dcéra však bola už podobne ako Andrej infikovaná športovým životným štýlom. Podľa nej im raz budú synovia vďační, že budú patriť k najvytrvalejším a najšikovnejším jedincom v triede.

Vnuci možno mali skvelú kondíciu a boli silní, ale začala sa objavovať aj odvrátená tvár tohto výchovného prístupu. Matúš sa začal v škole biť. Provokoval spolužiakov, hocikoho, kto bol ochotný sa s ním pustiť do šarvátky. Keby to boli aspoň prípady, keď sa zastal mladších, bola by som na neho trocha aj hrdá, že už v mladom veku má cit pre spravodlivosť. Ale on bitky vyhľadával. Dcéra chodí do školy na koberček pomaly pravidelnejšie ako na svoje hodiny aerobiku. Povedala som jej z mosta do prosta, že je to Andrejova a jej chyba. Čo čakali, keď sa zo svojich detí od malička snažili urobiť super stroje, naučené na dril a pot.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Syna som chcela milovať, dnes ho však nenávidím


Našťastie Samko už cvičiť nemusí. Samozrejme, ak niečo neurobí, ako sa Andrejovi páči, musí si to oddrepovať, ale už ho aspoň nevláči so sebou na tréningy. Andrej ho odsunul akoby na druhú koľaj, vidí sa v Matúšovi. Netrápi ho, že pre bitky a potýčky v škole mal ako jediný z triedy dvojku zo správania. Hlavné, že má na svoj vek dobre nadpriemerne vyvinuté svaly a je obratný. A keď  niekto taký nie je a nevie sa v bitke ubrániť? Jeho chyba. Andrej si neuvedomuje, že Matúš je na najlepšej ceste stať sa nejakým vyhadzovačom alebo ešte niečím horším. Namiesto aby sa snažil rozvíjať aj jeho hlavu, je hrdý iba na jeho telo.  A keď chcem občas Matúšovi dohovoriť, nahnevá sa a odíde. Jediný, koho rešpektuje je jeho tatko.

Jediné, čo mi je útechou, že  aspoň sa Samko môže venovať tomu, čo ho skutočne baví.  A nebudem vôbec prekvapená, ak to dotiahne nakoniec oveľa ďalej ako Matúš. Veď v dnešnom svete sú najúspešnejší tí, čo vedia robiť hlavou. Nehovorím, ja osobne nemám nič proti tomu, aby sa deti viedli k športu. Sama som dcéru prihlásila v detstve na tanec. Malo by sa to ale robiť v rozumných medziach, s ohľadom na vek a záujmy dieťaťa.


Ako by ste situáciu vyriešili? Poznáte podobný príbeh aj vy? Podeľte sa o svoje skúsenosti aj s ostatnými čitateľmi v diskusii alebo ho pošlite celý na plnielanu@plnielanu.sk.

 

Zdroj: thinkstockphotos.com, thinkstockphotos.com, IL

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close