Michal Pečík pôsobí ako profesionálny záchranár vo vrtuľníku, ale aj na zemi. Predtým bol predavačom v obchode, dnes zachraňuje ľudské životy. Okrem toho vo voľnom čase pôsobí ako akrobatický pilot. Jeho najväčším snom je dostať sa jedného dňa do vesmíru.
V rozhovore nám prezradil, či sa dokáže vyrovnať so smrťou pacienta a či mal niekedy strach z lietania.
Predtým ste pracovali ako predavač v obchode. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa stali pilotom a zároveň záchranárom?
Bola to pomerne dlhá, a nie úplne jednoduchá cesta, jej zámer sa kreoval postupne. A tak je to vlastne u mňa dodnes. Lietanie bolo niekde na pozadí, keďže som vyrastal v blízkosti športového aeroklubového letiska a bol som tam ako chlapec pomerne často. A viete, ten letiskový vzduch, hangár, samotné letisko ako také je vlastne veľmi charizmatické miesto. Doslova miesto medzi nebom a zemou.
Cez moju blízkosť k horám som sa dostal ako dobrovoľník k horskej službe a tu som sa zahľadel do práce záchranára. Spoznal ten pocit, keď je vlastne náplňou práce človeka zachraňovať iných ľudí v tiesni. Tam niekde som sa rozhodol, že sa chcem stať profesionálnym záchranárom, zapáčilo sa mi to.
V tom čase som rozhodne netušil, že jedného dňa budem lekárom. Až po rokoch, keď som cez vodiča dopravnej zdravotnej služby a sanitára v nemocnici prešiel na záchranku ako vodič, vyštudoval odbor zdravotnícky záchranár a pracoval na tejto pozícii, som sa chcel posunúť ďalej. Tu som sa rozhodol študovať medicínu.
Napokon som ju aj naozaj popri práci vyštudoval a zostal som verný svojmu remeslu, konkrétne urgentnej medicíne. Dnes je to už 15 rokov, odkedy som ako vodič záchrannej služby prvýkrát „vyrazil“ za pacientom. Vtedy som ani len netušil, že jedného dňa za ním budem dokonca letieť.
Máte rád adrenalín? Predsa len, celá vaša práca musí byť pomerne riskantná.
Každá ľudská činnosť nesie určité riziko. Pochopiteľne, keď visíte na navijaku letiaceho vrtuľníka, lietate v noci či pristávate do neznámeho terénu, ide o špecifickú činnosť. Rovnako tak, pokiaľ „letíte“ v ambulancii záchranky s majákom a so sirénou cez mesto v značne hustej premávke. Vždy však ide o mieru akceptovateľného rizika. A s ňou pracujeme.
Máme pravidlá a postupy, takže pokiaľ ich dodržiavame a každý člen posádky vykonáva svoje úlohy, na ktoré je školený, riziko vyplývajúce z týchto činností je prijateľné. Rozhodne však nejde o samotný adrenalín, ten nepociťujem ani v lietadle pri akrobacii. Nie je tu miesto na nejaké hrdinstvá či frajerinu. Je to práca, ktorú treba vykonávať s chladnou hlavou a s istou mierou nadhľadu a odstupu.
Čo považujete v práci za najnáročnejšie?
Odpoveď má dve roviny. Prvá je samotný stav „byť v službe“. Pretože záchranár buď leží, alebo beží. Nikdy neviete, kde budete o pár minút. Teraz sedím na stanici za počítačom a o päť minút letím vo vrtuľníku alebo sedím v ambulancii záchrannej služby a smerujem k ťažkej dopravnej nehode, resuscitácii a podobne. A je jedno, či som v momente pokynu na zásah na toalete, obedujem, čítam si, alebo som v hangári.
Táto služba je o tom, byť nonstop v pohotovosti. Pretože výzva môže prísť kedykoľvek a nikdy neviete, aká bude. Toto je do istej miery, najmä z dlhodobého hľadiska, psychicky zaťažujúce. Druhou rovinou je to, že sa najmä na leteckej záchranke pomerne často dostávate do situácií, ktoré závisia len od vášho rozhodnutia. Viete, že ak teraz zlyháte, dopadne to zle.
S týmto veľmi špecifickým tlakom musí človek vedieť pracovať už priamo na mieste zásahu a neskôr v rámci psychohygieny. Rozhodne to považujem za tú náročnejšiu časť tohto, pre mňa ešte aj dnes nádherného povolania.
Ja by som nikdy nemohla pôsobiť v medicíne, pretože by som sa nevedela vyrovnať so smrťou. Ako sa dokážete vyrovnať s tým, keď vám zomrie pacient?
Nedokážem. Ale časom si človek zvykne, pretože smrť je prirodzenou súčasťou našej práce. Musíte postupne pokorne prijať fakt, že existuje isté percento prípadov, ktoré nedopadnú dobre, aj keď sa všetko urobí správne. Znie to paradoxne, ale je to tak.
A práve tu som si našiel osobný spôsob, ako s tým pracovať. Musím na danom mieste urobiť všetko, čo v danú chvíľu môžem. Nie pre úrady či kontroly, ale pre pacienta a sám pred sebou. A ak toto splním, dokážem prijať smrť a príbeh pokojne uzavrieť. Lebo viem, že nikto by na mojom mieste neurobil v daný moment viac. A na Boha sa hrať nezvyknem, nie som chirurg.
Musíte mať popri svojej práci pravidelný tréning či výcvik?
V letectve existujú veľmi striktné predpisy, čo sa výcviku posádok týka. V pravidelných intervaloch sa zúčastňujeme udržiavacích výcvikov tak, aby sme mali platné všetky kvalifikácie potrebné na vykonávanie našej činnosti.
Rovnako aj v samotnej medicíne sa musíte neustále vzdelávať, sledovať najnovšie odporúčania tak, aby ste poskytovali zdravotnú starostlivosť podľa platných, ideálne medzinárodných odporúčaní, teda lege artis. Aj keď treba dodať, a asi nepoviem nič neznáme, že v zdravotníckom systéme na Slovensku máme v rámci dodržiavania medicínskych štandardov pomerne značné rezervy.
Nikdy ste nepociťovali strach z lietania?
Rozhodne boli okamihy, ktoré ma najmä počas prvého základného výcviku konfrontovali s dovtedy pre mňa neznámymi okolnosťami, pocitmi. Napríklad, prvé reálne turbulencie, väčšie náklony, vnímanie samotného letu mojím rovnovážnym orgánom či prvé ľahké preťaženia pri nácviku ostrých náklonov.
Keďže teraz už ako akrobatický pilot lietam v podmienkach podstatne vyšších násobkov, len konštatujem, že naozaj boli ľahké. A to je úplne normálne. Strach vzniká preto, lebo vás čaká niečo neznáme. Človek je vo svojej podstate zvyknutý posudzovať vnemy na základe svojich predchádzajúcich skúseností. Ak ich nemáte, máte z toho obavu.
No strach z lietania som nemal nikdy. Pre mňa je to vášeň, úprimne lietanie milujem. Rovnako tak platí, že v kokpite nie je pre strach miesto. Naopak, tu má miesto pokora a rešpekt.
Venujete sa aj leteckej akrobacii a parašutizmu. Čo je na tomto koníčku najťažšie?
Pomôžem si citátom od Leonarda da Vinciho, ktorý povedal: „Človek nemôže ovládať menšie ani väčšie majstrovstvo ako ovládanie seba samého.“ Skúste niekedy na nič nemyslieť. Skúste to teraz. A to je práve ono. Existujete len v danom momente. V oboch prípadoch neexistuje nič iné, len prítomný okamih. Je to o práci so sebou samým, o tom, byť presný, dôsledný pri kontrolách, pri samotnej činnosti. A to je zároveň najťažšie. Myslím si, že to tak je pri všetkých extrémnych športoch.
Predpokladám, že vás najviac baví práve akrobatické lietanie, ale aj parašutizmus. Ako sa pripravujete na akrobatické lietanie?
Áno, od momentu, keď som prvýkrát letel v lietadle „dole hlavou“, vedel som, že toto je ono. Že toto mi dáva zmysel a presne tieto pocity chcem zažívať. Športový parašutizmus je súčasťou mojej cesty a príprava na niektoré projekty, ktoré chystám do budúcna. Príprava samotného letu sa začína ešte na zemi brífingom, kde si presne stanovím, aký bude cieľ daného letu, aké typy prvkov či zostavu idem lietať, čo idem trénovať.
Pripravím si k tomu potrebnú dokumentáciu, skontrolujeme lietadlo a bezpečnostnú výbavu. Neexistuje, aby som len tak nastúpil do lietadla a „išiel“. A ako zvyknem hovoriť, najhoršie, čo môže nastať, je moment, keď akrobatický pilot za letu dostane nápad. To nedopadne dobre.
Pretože aj keď sa to nezúčastnenej osobe môže zdať ako niečo šialené, pokiaľ človek dodržuje stanovené pravidlá, neprekračuje limity lietadla a svoje limity, aj akrobatické lietanie je mimoriadne bezpečný šport. I keď patrí do kategórie tých extrémnych.
Stretli ste sa s nejakým nebezpečenstvom počas služby alebo pri skákaní s padákom či akrobatickom lietaní?
Otázne je, čo zadefinujeme ako nebezpečenstvo. Ak absolútne priame a bezprostredné ohrozenie života, nemyslím. Ak však myslíme situácie, ktoré – ak by som rýchlo a správne nezareagoval –, by mohli viesť k tragédii, tak to asi „relatívne“ často. Úplne krásny príklad mám, keď som prvýkrát v živote vyskakoval z lietadla pred pár rokmi úplne sám.
Bol to zoskok tzv. na lano. Teda vyskočíte z lietadla a takmer okamžite vám spoj medzi padákom na chrbte a lietadlom otvára hlavný padák. Padák sa mi otvoril, ale mal som zatočené šnúry do závitov (prvá chyba), pretože som sa pri zoskoku pootočil a jedna časť padáku bola tzv. odbrzdená, teda som sa začal točiť a padať do špirály (druhá chyba). Otáčanie naberalo na rýchlosti, uhol sa zväčšoval a čas na riešenie bol veľmi obmedzený. A to je presne ten moment.
Je to len na vás, ste tam sám. Musíte si pomôcť a cesta späť neexistuje. Chlapci, pozorujúc to zo zeme, sa na mňa pozerali a hovorili si, či odhodím hlavný padák a prejdem na záložný, alebo nie. Ako som spomenul, bolo to po prvýkrát v živote, môj prvý zoskok. Situáciu som vyriešil a úspešne pristál na hlavnom padáku. Bola to zaujímavá skúsenosť, ktorá mi dala veľmi veľa.
Ako to všetko stíhate popri práci záchranára? Dá sa to?
Všetko sa dá, pokiaľ človek chce. Dlhodobo hovorím, že nič nie je nemožné pre toho, kto skúša. Kľúčom k úspechu je mať rád, milovať to, čomu sa venujete. Potom aj cesta, ktorá nie je ľahká, dáva zmysel. V mojom živote je väčšina takýchto ciest. Skratky neuznávam.
Tvrdíte, že sa vo vzduchu cítite bezpečnejšie ako na zemi. Prečo?
To rozhodne áno. Nebudem tu hovoriť o štatistikách, poviem to inak. Ako záchranár veľmi často asistujem pri nehodách, kde ak dôjde k čelnej zrážke, vždy je jedna strana „na vine“. Môžem byť najlepší vodič na svete, ale pri dnešnej prehustenej premávke to jednoducho nie je len o mne. Nech si myslíme čokoľvek.
Ak vám päť metrov pred autom prejde do protismeru iné vozidlo, neurobíte nič. Pri lietaní najmä v riadených priestoroch je riziko takmer zanedbateľné. A pokiaľ ja ako veliaci pilot neurobím sériu chýb, som v bezpečí. Podotýkam sériu, nie jednu chybu. Jedna chyba nikdy v letectve nevedie k tragédii. Apropo, poznáte niekoho, koho „polámal“ vzduch? (smiech)
Raz by ste chceli pôsobiť ako profesionálny akrobatický letec a reprezentovať Slovensko, máte aj nejaký plán, ako na to? Ako sa na to všetko pripravujete?
Je to postupná a náročná cesta. Človek musí veľa lietať, spoznávať ľudí z odboru, absolvovať tréningové kempy, nájsť trénera. Veľa cestuje na miesta, kde sú dostupné možnosti. Áno, myslím tým zahraničie. Nemenej dôležitá je technika – teda lietadlo, na ktorom lietate. To býva jeden z najväčších problémov.
Taktiež je potrebná istá miera pozornosti, pretože od určitej úrovne musíte získať aj podporu sponzorov. Avšak kto cestu hľadá, nájde ju. Najbližšie ma čaká veľmi dôležitá možnosť trénovať pod dohľadom naozaj prestížnej osobnosti v tomto športe. A pokiaľ bude všetko v poriadku, rád by som sa v najbližšej sezóne zúčastnil prvých pretekov v leteckej akrobacii ako pilot za Slovenskú republiku.
Okrem toho by ste chceli byť aj novým astronautom Európskej vesmírnej agentúry. Prečo sa chcete prihlásiť do výberu?
Považujem to za plynulé a logické vyústenie mojej životnej cesty. Položil by som si skôr otázku: a prečo nie? Som lekár, záchranár, akrobatický pilot, parašutista, moja práca je pomerne dynamická s veľkou zodpovednosťou a časovou tiesňou. Mám technickú školu, ďalej pracujem na ďalšom stupni vzdelania súvisiaceho s biológiou človeka a vedeckým pohľadom povedzme v „prostredí“ mimo atmosféry. Mať možnosť zúčastniť sa tej cesty by bolo úžasné. V tomto prípade platí, že cesta je cieľ.
Akým spôsobom sa na tento výber plánujete pripravovať?
Vlastne sa naň systematicky pripravujem už niekoľko rokov. Je to plynulý a dlhotrvajúci proces. Viete, ide o to, v čom ste iný. To rozhoduje. Rozhodne sa prihlási množstvo športovcov, lekárov, technikov, pilotov… A ja.
Prečo vôbec chcete ísť do vesmíru?
Stephen Hawking povedal: „Pozerajte sa na hviezdy a nie na svoje nohy. Pokúste sa pochopiť zmysel toho, čo vidíte, a zamyslite sa nad tým, čo spôsobuje existenciu vesmíru. Buďte zvedaví.“ A ja som zvedavý odmalička.
Zdieľať na