Juraj Hnilica je na slovenskej hudobnej scéne už niekoľko rokov. Napriek tomu, že má príjemný hlas a jeho piesne pôsobia priam upokojujúco, nie je ho z rádií až tak často počuť. Prečo? Ako vníma slovenskú hudobnú scénu a čo robí robí, ak momentálne nespieva? Odpoveď aj na tieto otázky vám prinášame v rozhovore.
Juraj, ak sa nemýlim, tak je to 7 rokov, odkedy vás väčšina Slovákov mohla vidieť v televíznej talentovej šou. Posledné dva roky však skrz pandemickú situáciu prišiel veľký útlm a škrt cez plány mnohých z nás. Ako ste zvládli toto obdobie z pohľadu hudobníka? Tvorili ste alebo ste mali chuť „vykašľať sa na to?“
Na začiatku som bol veľmi sklamaný a frustrovaný z toho, čo sa stalo. Nechcelo sa mi spočiatku ani hrať a hľadal som si nejaké iné koníčky, ktorými som zamestnával hlavu, aby som neupadol do úplnej depresie, ktorá v tom období bola cítiť všade naokolo. No nie vždy sa mi to darilo.
Po mojom temnejšom období som sa však opäť vrátil ku gitare a začal som tvoriť nové piesne. Tie na základe veľkých emócií, ktoré som prežíval, začali ku mne chodiť. Celé toto obdobie bolo pre mňa nakoniec veľmi tvorivé a naučilo ma kopec vecí. Okrem iného ma utvrdilo v prežívaní života s jeho pravými hodnotami. S odstupom času som za toto obdobie určite aj zčasti vďačný.
Akú odozvu vám dávali vaši fanúšikovia počas posledných dvoch rokov?
Mojich fanúšikov si veľmi vážim a som moc rád, že ich mám a môžem s nimi zdieľať svoje poslanie, ktoré, mimochodom, milujem. Snažil som sa s nimi komunikovať čo len to išlo prostredníctvom mojej hudby. Každú chvíľu som vydával nové single a cítil som od nich veľkú podporu a hlavne vďaku, že tvorím, čo ma následne hnalo vpred. Možno to je už také klišé od muzikantov, ale moji skalní fanúšikovia sú pre mňa ako druhá rodina.
Pomaly sa uvoľňujú pandemické opatrenia a je možné, že v lete sa budeme môcť vrátiť aspoň ako-tak k životu, aký sme kedysi poznali. Aké sú vaše emócie? Nemáte zrazu trému pri predstave, že budete po chvíľkovej odmlke vystupovať pred ľuďmi?
Úprimne, po tejto pauze je to fakt, ako keby som začínal odznovu, len teraz som ešte viac natešený a odhodlaný si to užívať naplno. Je to obrovská eufória, keďže ja živé koncerty milujem a to je aj hlavný dôvod, prečo muziku robím. Zdieľať tieto prúdy emócií naživo je úplne najviac, čo sa len dá v muzike dosiahnuť.
Žiadna nahrávka si myslím, nenahradí live zážitok. A čo sa týka trémy, tak ja mám pred každým vystúpením trému. Hovorím to tak, že pokiaľ nám na niečom záleží, vždy budeme mať pocit chvenia a očakávaní.
Čo všetko máte naplánované na tento rok? Kde vás môžu fanúšikovia vidieť a počuť?
Som šťastný, že leto sa nám v kalendári dosť plní a vyzerá to na plodné a divoké leto plné muziky. Chceli sme robiť aj vlastné turné, ale situácia ma ešte stále necháva v opatrnom režime. Každopádne, letné festivaly budú a bude ich dosť. O všetkých akciách budeme včas informovať na mojich sociálnych stránkach.
Snáď sa neurazíte, ak poviem, že nie ste typickým rádiovým či komerčným spevákom. Razíte si úplne inú cestu. Prečo?
Snáď sa neurazia niektoré rádiá, keď poviem, že nechápem ich vkus. Každú jednu pieseň čo vydávam ako singel posielam do každého rádia. Je čisto na nich, či si vôbec tú pieseň vypočujú a ako s ňou budú ďalej narábať. Dosť dlhú dobu som bol z toho sklamaný, že vo veľa prípadoch je to ako hádzať hrach na stenu. Ale teraz už som v štádiu, kedy ma vôbec nerozhodí, ak ma jednoducho odmietnu. Vplyv na moju tvorbu to tak či onak mať nebude a piesne si vždy svojich poslucháčov nájdu či už s rádiami, alebo bez nich.
Mňa však hlavne mrzí, že niektoré rádiá sa ako keby hanbili za slovenskú tvorbu a radšej majú potrebu tu stále a stále a hlavne na silu tlačiť západné obohraté piesne, len preto že im to tu podsúvajú zahraničné vydavateľstvá. Myslím, že to je iba na škodu a našej slovenskej kultúre to dosť škodí.
Sú krajiny, kde si vážia domácich interpretov a hrdo ich púšťajú v éteri aj celý deň. Možno raz aj bežný poslucháč rádií pochopí, že by mal byť náročnejší na svoj dopyt po hudbe a neuspokojiť sa s tým, čo nám niektoré rádia podsúvajú.
Kde sa chcete v rámci hudobného šoubiznisu raz ocitnúť?
Určite nepotrebujem ľuďom hrávať z chladničky. Ja túžim len skladať krásne piesne, ktoré tu aj po mojom odchode zostanú zapísané v srdciach ľudí. Túžim hrávať často a roznášať medzi ľudí úprimné emócie a posolstvá, ktoré ku mne chodia cez tvorivý kanál skladania. Určite by som rád hrával veľké koncerty, kde nebudeme musieť prihliadať na to, že máme na to obmedzený budget.
Rád by som sa dostal na takú úroveň, kedy budem môcť tvoriť v úplnej slobode a voľnej kreativite, bez obmedzení skrz budget. Vtedy by sa môj tvorivý duch mohol úplne vyšantiť.
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že túžite po duete s Luckou Bílou. V akom to je aktuálne procese? Oslovili ste ju a môžeme sa tešiť na spoločnú pieseň?
Bolo to už dávno, čo som o tomto sníval, ale v tých časoch, keď som dokonca napísal pieseň pre tento účel, nebola vhodná konštelácia. Určite by som si rád s Luckou zaspieval, keďže ju považujem za veľký môj vzor. Nemám však momentálne žiadne plány a nechávam to voľne plynúť a uvidím, či nejaké príležitosť alebo pieseň ku mne príde.
Keď už sme pri iných spevákoch, prezraďte nám, kto je vašim vzorom zo slovenskej hudobnej scény?
Fúha. Veľmi slovenskú muziku nepočúvam, keď mám pravdu povedať. Ale určite si tu vážim pár skladateľov a hudobníkov na slovenskej scéne. Môjmu srdcu je dosť blízka muzika Vaša Patejdla, Jara Filipa, Mareka Brezovského a určite ako skladateľa si vážim aj Paľa Haberu a Mekyho Žbirku. Čo sa týka kapiel, tak mám veľmi rád Korben Dallas a aby som nezabudol, vždy si rád vypočujem slovenských pesničkárov Martina Geišberga a Janka Svetlana Majerčíka.
Naposledy ste vytvorili krásnu pieseň s názvom ZMIER, ktorá odráža aktuálne dianie za našou východnou hranicou. Aj keď sa jedná o citlivú pieseň, nestretli ste sa s nejakým obvinením, že ste vytvorili takúto pieseň iba za tým účelom, aby ste sa zviezli na „diskutovanej téme“?
Vôbec som nepostrehol ani jeden náznak takéhoto komentára. Tá pieseň mi prišla tak rýchlo a čisto, že ja som ani takejto energii nedal šancu a nieto myšlienku. Napísal som ju hneď na druhý deň ráno, ako to celé vypuklo. Viete 24. februára, kedy táto zloba začala, sme mali 18. výročie s mojou ženičkou.
Ja som sa ráno zobudil a celý natešený, ako si ideme spraviť krásny deň s rodinkou, sme dostali takúto krvavú, ľadovú sprchu. Prišlo mi zle a jediné, na čo som sa zmohol bolo to, že som chytil gitaru do rúk a dal som zo seba tú ťažobu von.
Podľa Youtube alebo Spotify má najväčší úspech pieseň Aká si krásna a to s rapídnym náskokom pred ostatnými. Prečo je to podľa vás tak?
Určite to je tým, že tá pieseň je krásna a úprimná, ale veľkú mieru na tomto úspechu má ten obrovský mediálny výtlak, ktorý táto pieseň dostala skrz talentovú súťaž. Odvtedy som napísal kopec piesní a myslím, že aj pekných, ktoré keby mali takúto mediálnu podporu, určite by na tom boli lepšie, ako sú.
Nemám za sebou žiadne vydavateľstvo a všetko si to prakticky riešim po vlastnej osi, preto je oveľa väčšia výzva celé si to manažovať a realizovať svoje sny. Ale baví ma to a teším sa z každého ďalšieho krôčika. Stále si hovorím, že čím dlhšia cesta ku vrcholu svojho sna, tým viac si to budem celé vážiť a užijem si to.
Nie je toto kľúčom k ešte väčšiemu úspechu? Dá sa vôbec tvoriť nová pesnička s tým, že „tak, teraz ideme urobiť obrovský hit!“
Áno dá. Ja som to aj skúšal, ale zistil som, že je to umelé a neúprimné. Tých piesní je z éteru počuť veľa. Sú to produkované piesne, ktoré za sebou majú mnoho producentov a hlavne peňazí. Mne to príde ako úplný gýč. Niektoré piesne, ktoré som chcel takto tvoriť ani nevyšli na svetlo sveta, lebo sa mi zhnusili. A ako potom fungovať ďalej s takou pesničkou? Stane sa z nej hit a ľudia si ju budú pýtať a potom ju budem musieť celý život hrať a tváriť sa, že ma to baví? Nie, toto nie je moja cesta.
Vaše piesne sú najmä baladické a cítiť z nich pokoj. Odrážajú aj vás ako osobnosť? Ste aj v súkromí pokojným, romantickým človekom alebo sa dokážete občas premeniť v búrlivého rockera?
Toto celé vzišlo z mojej životnej cesty. Ja som totiž búrlivý rocker bol a niekde vo vnútri stále som. To neskrotené zviera vo vnútri stále cítim, ale už je miernejšie a pokojnejšie. Vyrástli sme z punk-rocku, kedy sme mali kapelu Bačova fujara. Niekedy sa dokonca zamýšľam nad tým, že by som rád spravil aj comeback. Uvidíme.
Každopádne, som už teraz oveľa viac rozvážnejší a hlavne aj otec rodiny. Myslím, že rodina ma dosť usadila do tejto pozície, kde sa teraz nachádzam a cítim sa tam veľmi príjemne. No uvidíme čo prinesie budúcnosť, či to zviera ešte vypustím von (smiech).
Cítiť z vás pozitívnu energiu a dobrotu. Aj vy však určite máte v živote niečo, čo vás dokáže zarmútiť. Čo to je?
Hlavne spoločenské dianie okolo nás všetkých. Dokázal by som síce žiť vo svojej tzv. bubline, ale ja som spoločenský tvor a vnímam dosť empaticky, ako žije naša spoločnosť. Vnímam nás ako jeden veľký celok a veľmi dôležité je pre mňa kolektívne vnímanie. Neviem žiť ako nejaký egoista a nevnímať, keď sa niekto trápi, ale zas na druhej strane chápem, že každý človek má svoj životný príbeh a nedokážeme všetkých zachrániť . Ale zamrzí ma to a niekedy dosť hlboko.
Čo robí Juraj Hnilica, ak práve nespieva a nenahráva novú pieseň? Aké sú vaše koníčky?
Milujem prírodu a všetko s ňou spojené. Milujem svoju rodinu a čas ktorý s ňou trávim. Vždy keď mám nejaký voľný čas tak som v prírode buď na bicykli alebo pešo, či inak. Som nesmierne rád, že u nás v Turci sú krásne hory, kde sa dá chodiť dobíjať baterky.
Minulý rok som sa dokonca dal na včelárenie a tak sa vytešujem teraz zo včielok, ktoré veľmi obohacujú moju dušu. A vždy, keď sa dá, tak športujem na všetky smery. Teraz aktuálne sa často snažím byť na lyžiach.
Zdieľať na