Syndróm hypermobility kĺbov, čiže hypermobilita, je stav, ktorý spôsobuje ich nadmernú pohyblivosť. K tejto téme sa vyjadrila špecialistka v odbore fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia Ingrid Štefanková z Agel Clinc Bratislava. Podľa nej je potrebné, aby sa u pacienta odstránili nesprávne pohybové stereotypy a vedome sa naučil novým. Správny a pravidelný pohyb totiž dokáže pri tejto diagnóze pomôcť.
„Z hľadiska terapie sú dôležité stabilizačné cvičenia v správnom centrovanom postavení v jednotlivých segmentoch s nácvikom správnych pohybových stereotypov s dôrazom na trupovú stabilitu. Cvičiť treba pravidelne, aby sa vybudovali správne pohybové návyky. Súčasne treba posilniť svaly, ktoré stabilizujú kĺby v správnej polohe,“ ozrejmila.
Hypermobilita sa dá odhaliť pomocou špecifických testov, ktoré zisťujú rozsah pohybu. Častejšie sa vraj vyskytuje u dievčat. „U geneticky podmienenej hypermobilite ide o poruchu kolagénu, čo spôsobuje zmenu v tkanive, ktoré je viac uvoľnené. Môže však vzniknúť aj sekundárne, napríklad pri určitých športoch, ako sú gymnastika, balet či joga, kde sa vyžaduje väčší rozsah pohybu. Tiež môže nastúpiť po úrazoch alebo vplyvom hormonálnych zmien najmä v tehotenstve,“ skonštatovala lekárka.
Ľudia, ktorí majú hypermobilitu, sú náchylnejší na zranenia a vykĺbenia. „Uvoľnenosť kĺbov má za následok väčšiu nestabilitu kĺbu, a teda aj väčšie riziko rôznych zranení a úrazov. Vznikajú napríklad blokády chrbtice, často sprevádzané pukaním pri pohybe, nadmerné prelupovanie kolien, lakťov,“ priblížila Štefanková.
Deti s hypermobilitou mávajú podľa nej funkčne ploché nohy i nestabilitu v členkových kĺboch. „Objavujú sa častejšie podvrtnutia členka, kolena, opakované natiahnutie a natrhnutie šliach a svalov,“ uviedla. U dojčiat môže hypermobilita viesť k oneskorenému motorickému vývoju. „Vzhľadom na to, že svalový tonus je znížený, u detí bývajú časté chybné držanie tela a padnuté klenby na nohách,“ dodala lekárka.
Zdieľať na