Od prvého okamihu, keď vstúpiš do domu hrnčiara a rezbára Tomáša Mihoka, máš pocit, že si sa ocitol v čarovnom svete. A všetko sa ešte umocní v momente, keď sa s ním začneš rozprávať.
Autorka: Natália Kyjovská
Tento článok bol pôvodne uverejnený v časopise Gymoš Spojenej strednej školy Juraja Henischa v Bardejove.
Spomínam si, ako som pred pár rokmi spolu s rodičmi navštívila dedinku ľudovej architektúry Vlkolínec. Skoro každý dom žiaril v pastelových farbách a v každom z nich sa dalo nájsť niečo unikátne. A v jednom z tých domčekov som si vyskúšala hrnčiarstvo.
Pokúsila som sa vyrobiť veľmi malú vázu na hrnčiarskom kruhu. Síce sa to veľmi váze nepodobalo, ale vďaka tomu som pochopila, že to zaiste nie je ľahká práca. Vyžaduje si mnoho trpezlivosti, ktorá mne chýba, a o čistote sa radšej ani radšej baviť nebudeme.
Ani riedka, ani hustá
Na tom sme sa zhodli aj s Tomášom Mihokom, majstrom ľudovej umeleckej výroby. Hrnčiarstvu venoval drvivú väčšinu svojho života a z koníčka sa neskôr stalo povolanie. Ku keramike sa dostal cez učiteľa Štefana Tomečka. „Celá jeho rodina sa tomu naplno venovala. Mne sa to zapáčilo, tak som sa aj ja rozhodol tomu obetovať svoj voľný čas,” spomína na začiatky.
Spočiatku tvoril v pivnici, no neskôr si prenajal starý dom v dedine a na ihrisku postavil pec na vypaľovanie keramiky. „Základom je dobrá ílovitá hlina, no tú si však hrnčiar väčšinou musel ísť nakopať,” hovorí Mihok, ktorý ju brával od vyššie spomínaného Tomečka a neskôr si ju objednával. Zmes nemohla byť ani riedka, ale ani hustá. Na mnohé výrobky sa nanášala bezfarebná, občas aj farebná glazúra, ktorá pálením zvyšuje odolnosť výrobkov.
Hľadanie inšpirácie
S inšpiráciou to bolo vždy ťažšie, no Tomáš Mihok priznáva, že ju brával od Jána Frankoviča, známeho bardejovského hrnčiara. Mala svoje špecifické znaky. „V prostriedku bol vždy vtáčik alebo vetvička. Okraj zdobili najčastejšie vlnovky, ale objavovali sa aj bodky či lístky rôznych farieb.”
Istý čas sa tým koníčkom živil, a to vďaka Ústrediu ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktorému sa jeho práce zapáčili a začali ich od neho odkupovať. UĽUV ich potom ponúkal vo svojich predajniach na území celého Slovenska, dokonca aj v Prahe. „Moje práce vyzerali spočiatku veľmi smiešne, no neskôr som sa zlepšil a práve to si všimol ÚĽUV, tak sme sa dohodli,” spomína na tento, dalo by sa povedať, prelomový okamih v jeho tvorbe.
Mohlo by vás zaujať: Remeslo má zlaté dno: Spoznajte umelca, ktorý vracia život zabudnutým pamiatkam
Zabudnutá technika
Dokonca sa mu podarilo aj obnoviť zabudnutú techniku. Keď pracoval v Bratislave pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby, istá pani mu vnukla myšlienku zadymovanej keramiky, ktorá už pomaly zanikala. „Zohnal som si k tomu potrebnú literatúru a po dlhšom skúmaní som sa do toho pustil. Rovnako ako predošlú klasickú keramiku, aj túto som poslal pred komisiu do ÚĽUV-u, ktorý mi ju schválil.”
Preto sa rozhodol presedlať na zadymovanú keramiku a spomínaná organizácia ju začala odkupovať. Rozdiel medzi týmito dvoma keramikami je v tom, že zadymovaná sa neglazuje, nemaľuje a dekorácia, napríklad vlnovkami, je veľmi zriedkavá. Jednoducho povedané, je to krásna, čisto čierna keramika, ktorá ma, keď mi ju ukázal, veľmi zaujala.
Pred tromi rokmi kvôli veku a zdravotným problémom s hrnčiarstvom skončil. „Je to veľmi náročná práca, ktorá sa nedá prerušiť. Keď začnete niečo vyrábať, musíte to dokončiť, či sa vám chce, alebo nie. Aj preto som presedlal na rezbárstvo, ktorému sa venujem v posledných rokoch.”
Jeho manželka Marta ho hodnotí ako vytrvalého, trpezlivého i rozvážneho muža. „Mnohokrát mu to v peci praskalo, vtedy bol veľmi sklamaný, no nikdy to nevzdal,” hovorí. „A nikdy do ÚĽUV-u neposlal výrobok, s ktorým nebol na sto percent spokojný.“
Chcete čítať viac takýchto článkov? Sledujte nás aj na Facebooku!
Zdieľať na