_*]:min-w-0 !gap-3.5″>
Keď sa ma niekto opýta na môj manželský život, vždy sa musím pousmiať. Naša cesta s Petrom nebola jednoduchá, bola to doslova horská dráha plná strmých pádov, ale aj nádherných výšin. Mám 52 rokov a žijem na východe krajiny, kde som celý život aj pracovala. No toto nie je príbeh o mojej práci. Je to príbeh o láske, ktorá bola taká intenzívna, že nás dvakrát priviedla k rozvodu, len aby sme zistili, že bez seba nemôžeme existovať.
Spoznali sme sa s Petrom keď som mala 23 rokov. Bol taký iný od všetkých chlapcov, ktorých som dovtedy stretla. Vysoký, tmavovlasý, s tým jeho šibalským úsmevom a očami, ktoré hovorili viac než slová. Pracoval vtedy ako konštruktér v miestnej fabrike. Tá iskra medzi nami bola okamžitá a neskutočne silná. Naše prvé rande trvalo šesť hodín a ani jednému z nás sa nechcelo ísť domov. Po troch mesiacoch mi navliekol prsteň na prst a ja som bez váhania povedala áno.
Naša láska bola ako oheň. Doslova. Bola intenzívna, horúca, pohlcujúca…. Peter ma vedel rozosmiať aj rozplakať, vedel ma vytočiť do nepríčetnosti, ale aj objať tak, že som zabudla na celý svet. Naše hádky boli hlučné, vášnivé, plné emócií. Jednu chvíľu na seba kričíme, druhú sa vášnivo milujeme. Taký bol náš vzťah odjakživa.
Keď sa nám narodil Kristián, myslela som si, že nás to upokojí, dá nám to viac stability. Na chvíľu áno. Boli sme šťastní, užívali sme si nášho synčeka. No ten oheň medzi nami neutíchal a s ním aj tie búrky. Často som mala pocit, že keď sa máme tak veľmi radi, prečo sa toľko trápime? Prečo sa nevieme normálne porozprávať bez toho, aby sme na seba zvýšili hlas?
Kristián mal necelé tri roky, keď som podala žiadosť o rozvod. Peter v ten deň odišiel bez slova. Bol to jeden z najťažších momentov môjho života. Plakala som celé týždne. Ale bola som presvedčená, že robím správnu vec a to pre seba, pre Petra, aj pre nášho syna.
Pamätám si, ako som o pol roka neskôr zdvihla telefón a počula som jeho hlas. Pýtal sa, že či môže prísť. Vraj len tak, na kávu. Vedela som, že by som mala povedať nie. Vedela som, že by som mala byť silná. Ale nemohla som. Chýbal mi. Tak veľmi mi chýbal. Prišiel, vypili sme kávu… a ostal na noc. A potom na ďalšiu. A ďalšiu.
Voči rozumu, voči všetkým priateľkám, ktoré ma varovali, sme sa o rok znovu vzali. Myslela som si, že tentoraz to bude iné. Narodil sa nám druhý syn, Erik. Boli sme šťastná rodina, aspoň navonok. Ale ten oheň, tá vášeň, to bola naša kliatba aj požehnanie. Peter bol mojou veľkou láskou, ale aj mojím najväčším trápením. Ďalších 10 rokov sme prežili spolu, s lepšími aj horšími obdobiami. Ale posledné dva roky… to boli iba hádky. Hádky, ktoré končili sexom. Hádky, ktoré končili zabuchnutými dverami a Petrom, ktorý prespal na gauči. Hádky, pre ktoré naši synovia prestali pozývať kamarátov domov. Pamätám si, ako ma Erik raz prosil, či sa môžeme prestať hádať aspoň cez víkend.
Náš druhý rozvod bol tichší. Obaja sme vedeli, že je to nevyhnutné. Synovia už boli väčší. Rozdelili sme si starostlivosť, majetok, a každý sme išli svojou cestou. Bolo to ťažké, ale tentoraz som bola presvedčená, že je to definitívne.
Život išiel ďalej. Ja som sa sústredila na prácu, na synov, na seba. Časom som stretla Vlada. Bol milý, pozorný, nikdy na mňa nekričal. Na papieri by to bol dokonalý spoločník. Ale nebolo to ono. Chýbala tam tá iskra, tá vášeň, to niečo, čo som mala s Petrom. Hanbila som sa to priznať, ale hlboko vo vnútri som stále ľúbila svojho bývalého manžela. Bývalého dvakrát.
A potom prišla Kristiánov maturitný ples. Bola som z toho nervózna, lebo jediné čo chcel bolo, aby som tam bola ja a jeho otec, nič viac nechcel. Presviedčal ma tak dlho, až som povolila. Pamätám si, že keď Peter vošiel dnu, bol elegantný a šialene sexi. Naše oči sa stretli a ja som cítila to isté chvenie v žalúdku ako pred 25 rokmi. Po ceremónii sme sa rozprávali, smiali sa, spomínali. Bolo to také prirodzené, také jednoduché. Dohodli sme sa na kávu a to napriek tomu, že ja som mala partnera a aj on priateľku. Jedna káva sa premenila na pravidelné stretnutia. Rozprávali sme sa o všetkom – o našich synoch, o práci, o živote. Ale najmä o nás, o našich chybách, o tom, čo sme urobili zle. Slovo dalo slovu a opäť sme začali spolu randiť.
Tentoraz sme to však robili inak. Od začiatku sme navštevovali manželskú poradňu, aj keď sme oficiálne neboli manželia. Učili sme sa komunikovať bez kriku, počúvať sa navzájom, rešpektovať sa. Pracovali sme na svojich povahách – ja na svojej výbušnosti, Peter na svojej tvrdohlavosti. Nebolo to ľahké, mali sme aj zlé dni, ale boli sme odhodlaní to zvládnuť.
Po roku sme sa nasťahovali späť do nášho starého domu. Naši synovia sa nám smejú, no ja verím, že do tretice všetko dobré, pretože dnes, keď sa na náš príbeh pozerám s odstupom, vidím tú kľukatú cestu, ktorú sme museli prejsť, aby sme sa dostali tam, kde sme teraz. Mimochodom, tretiu svadbu sme už nemali a ani ju neplánujeme, veď možno práve v nej bolo to prekliate.
Zdieľať na