Vždy som mal jasno v tom, čo si myslím o cudzine. Nikdy ma to nelákalo, nikdy som nemal potrebu spoznávať „nové svety“ ani skúšať život inde. Podľa mňa, kto chce žiť slušne, ten si nájde spôsob, ako si zarobiť aj doma. Cudzina bola pre mňa synonymom neistoty, odcudzenia a problémov. A najväčší problém som videl v cudzincoch – nikdy som im neveril, nikdy som sa s nimi necítil dobre. Preto som mal od začiatku jasno v tom, že moja dcéra by nemala odchádzať.
Vychovával som ju sám. Žena nás opustila, keď bola ešte malá, a ja som sa snažil urobiť všetko pre to, aby jej nič nechýbalo. Bolo to ťažké, ale zvládol som to. Na drahé výlety a dovolenky nebol čas ani peniaze, ale vždy mala, čo potrebovala. Chcel som ju viesť k tomu, aby si vážila domov, aby si uvedomovala, že nie je dôvod utekať inam. Veril som, že keď vyrastie, zostane blízko, založí si rodinu a budeme sa na seba môcť spoľahnúť.
Keď prvýkrát prišla s tým, že chce ísť do zahraničia, vnímal som to ako zradu. Nechápal som, prečo by chcela odísť. Mala dobrú prácu, bývanie, nemusela sa trápiť. Aj tak ju to ťahalo preč. Najprv odišla na pár mesiacov, potom na rok. Postupne si tam našla prácu, priateľov, nový život. Volávali sme si, ale cítil som, že sa mi vzďaľuje.
Po troch rokoch sa zrazu ozvala, že sa vracia domov. Nevedel som, čo si mám myslieť. Dúfal som, že pochopila, že cudzina nie je pre ňu, že sa vráti a usadí sa tu. Až keď som ju po rokoch znovu uvidel, došlo mi, že všetko je inak.
Vrátila sa tehotná. Nevedel som, čo povedať, ako reagovať. Keď som videl jej brucho, cítil som obrovskú ťažobu v hrudi. Otázky mi vírili v hlave. Kto je otec? Odkiaľ pochádza? Kde je teraz? Bolo mi jasné, že to nebude žiadny Slovák, a už vtedy som vedel, že to nebudem vedieť len tak prehltnúť.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že zostala sama. Neprišla s partnerom, neprišla s plánom, ako to všetko zvládne. Jednoducho sa vrátila s dieťaťom v bruchu a očakávaním, že sa nejako postarám.
Odvtedy uplynulo niekoľko týždňov a ja stále neviem, čo mám robiť. Každý deň si v hlave prehrávam možné scenáre. Na jednej strane je to moja dcéra. Vychoval som ju, obetoval som pre ňu všetko. Nechať ju teraz na holičkách by bolo neľudské. Na druhej strane sa mi stále vracia myšlienka, že si za to môže sama. Vedela, že som proti tomu, aby odišla. Vedela, čo si myslím o cudzine. Aj tak si urobila po svojom.
Teraz sa bojím výsmechu. Kamaráti z krčmy sa budú pýtať, kto je otec. Budú sa smiať, že moja dcéra si doniesla dieťa nevedno odkiaľ, že vychovám cudzieho vnuka. Neviem, či to zvládnem. Celý život som sa snažil žiť tak, aby som si udržal rešpekt. A teraz mám byť ten, o kom si budú šepkať?
Zároveň si uvedomujem, že sám nemám odpoveď na to, čo by som vlastne chcel. Chcem, aby odišla? Chcem, aby si to vyriešila sama? Neviem. Celé dni chodím po byte a cítim sa ako v pasci. Najťažšie na tom je, že ju vidím takú, akú som ju ešte nevidel. Zraniteľnú a neistú. Aj keď sa snaží tváriť, že to zvládne, vidím, že sa bojí rovnako ako ja. A možno aj viac.
Každý večer sa pozerám na dvere jej izby a rozmýšľam, čo bude ďalej. Mám jej pomôcť, alebo ju nechať, nech si nesie dôsledky svojich rozhodnutí? Odpoveď stále nepoznám.
Zdieľať na