Môj kamarát Jano, no to je teda príbeh…. Nedá mi nepodeliť sa s vami oň.
Jano bol chlap, čo nikdy neletel lietadlom. A vidíte, teraz sedí niekde v Japonsku, možno si práve dáva sushi, alebo sa učí niečo z tých ich zvláštnych bojových umení. A všetko sa to začalo jednou jedinou obyčajnou stávkou. Keby mi niekto pred rokom povedal, že ten trochu nudný Jano sa jedného dňa zbalí a odletí do sveta, bol by som sa len zasmial. Ale tak, ako to v živote býva, nečakané udalosti dokážu zmeniť úplne všetko. A to sa stalo práve Janovi.
V robote sme sa vždy radi zabávali. Väčšinou to boli iba maličkosti ako hranie kariet, pokru alebo vylomeniny, ako to medzi kolegami býva. Neskôr sme začali hrávať aj o pár mincí, ale to nás časom prestalo baviť. Až kým sme neprišli na to, že je najvyšší čas zmeniť mince za výzvy. Samozrejme, mesiac sme hrali karty a kto mal najmenej bodov, ten prehral. No a kto prehrá, ten musí splniť to, čo mu kolegovia vymyslia – samozrejme, v rámci možností a aspoň ako-takej príčetnosti. Smejem sa už teraz, ako vám to píšem.
Bol prvý mesiac tejto našej dohody. Jano nikdy neprehral. Žolíka ovládal ako majster. V ten mesiac sa mu však šťastena otočila chrbtom. A bolo to tu, podľa dohody mal začať plniť niečo nové. A my sme veru pre Jana vymysleli čosi, čo malo mať šťavu. Hlavné bolo, aby sa zabavil, veď čo iné by sme chceli pre kamaráta?
Takže ráno, keď Jano dorazil do práce v pestrofarebnom obleku, vedel som, že deň bude zábavný. Netuším, kde zohnal to žlté sako s nohavicami, ale keď sme v zasadačke videli, že takto vedie meeting, skoro sme pukli od smiechu. Ani sa nám nechcelo veriť, že na to kývol, veď vyzeral ako z karnevalu. Kolegovia sa len smiali a niektorí si ho dokonca aj fotili, ale Jano to bral s humorom. Vravel: „Čo je, chlapi? Toto sa teraz nosí!“
To však bol len začiatok. Na obed sme mu vybrali niečo, čo v živote neskúsil – poriadne pikantnú ázijskú kuchyňu. Samozrejme, to mu bolo úplne cudzie, väčšinou si dával rezeň so šalátom. Po dobrom obede ho namiesto jeho milovanej kávičky čakal čaj s mliekom. Jasné, že presedel hodinu na záchode. My sme však s kolegami nekončili. Prikázali sme mu, aby si založil profil na zoznamke a že ešte v ten deň musí nejakú fešandu pozvať na rande.
Ako rozvedený chlap, ktorý po rozchode neprejavoval žiadny záujem o ženy, to bol pre neho najťažší oriešok. Nuž, internet je plný možností a Jano veru podľa mňa len zázrakom našiel ženu, ktorá súhlasila, že sa s ním stretne ešte v ten večer. Neviem, či to bolo jeho šťastie alebo len náhoda. Aby sme mu uverili, išli sme do daného podniku aj my s kolegami a sedeli sme pri inom stole. Váľali sme sa pod stolom od smiechu, keď mu namiesto dlhonohej blondíny prišla krátkovlasá žena s nadváhou.
No a na záver prišla čerešnička na torte – musel sa nahý vykúpať v nedávno zrekonštruovanej fontáne v centre mesta. Pre niektorých z nás to bol pohľad, ktorý by sme radšej nikdy nevideli, ale Jano to zobral športovo a prekvapivo sa smial na plné hrdlo.
Keď sa stávka skončila, myslel som si, že všetko sa vráti do normálu. No nie. Nie s Janom. Tá stávka ho zmenila. Akoby si zrazu uvedomil, že život nemusí byť len o každodennej rutine. Že aj po šesťdesiatke môže človek robiť bláznivé veci a užívať si každý deň. A ako sa ukázalo, tá zoznamka nebola len hlúpy nápad.
O pár mesiacov neskôr sa nám priznal, že si tam našiel frajerku. Dokonca sa odvážil sadnúť do lietadla. On, čo sa toho bál ako čert kríža. Doteraz tomu nerozumiem. A vybral si rovno cestu cez pol zemegule, veď je v tom Japonsku, čo som vám písal vyššie. Aj by som mu to neveril, ale neustále nám posiela nejaké fotky.
Jeho príbeh ma inšpiruje každý deň. Možno by sme všetci mali občas prehrať stávku, obliecť si farebný oblek a skúsiť niečo nové. Lebo veď, ktovie? Možno nás to dovedie na miesta, o ktorých sme ani nesnívali. Jano je dôkazom toho, že život je plný prekvapení.
Zdieľať na