Je to iba pár mesiacov od toho, čo sme sa spolu s manželom aj deťmi rozhodli odísť zo Slovenska. Dôvodom však nebola vidina lepšej práce či chuť po zmene alebo tropickej klíme. Príčina spočíva skôr vo vyčerpaní a zúfalosti zo situácie, v akej sme v rodnej krajine žili.
Volám sa Jana, mám 41 rokov a pracovala som ako učiteľka slovenčiny na gymnáziu v jednom z okresných miest na Slovensku. Vyučovala som slovenský jazyk, občiansku náuku a dejepis. Môj manžel Peter pracoval ako všeobecný lekár pre deti a dorast. Máme dve úžasné a šikovné deti. A čo sa vlastne stalo?
Nič a zároveň úplne všetko. Slovensko ako také milujeme, veď sme tu predsa vyrastali a máme tu celú rodinu. Niekedy to však nestačí. Prirodzene sme sa vždy zaujímali o to, čo sa deje okolo nás. Samozrejme, aj my sme si niekedy zašomrali. Keď to však bolo v našich silách, tak sme sa zúčastňovali rôznych akcií s cieľom pomáhať. A aby som nezabudla dodať – sme veriaci.
Obdobie korony pre nás vôbec nebolo jednoduché. Videla som to na študentoch, na sebe aj mojej rodine. Ľudia sa totiž veľmi zmenili. Zmenila sa najmä celková nálada v spoločnosti – akoby nás obklopovala hmla zatrpknutosti, hnevu aj istej rezignácie. Stále som však verila, že sa to časom nejako napraví. Odmietala som si pripustiť, že by to bolo inak. Nuž, stal sa presný opak.
Pachuť z toho všetkého mi pripadala neprekonateľná. Neraz sme len tak doma pri káve diskutovali o rôznych scenároch ďalšieho vývoja a kam chceme ako rodina smerovať. Nášmu rozhodnutiu teda predchádzali mnohé rozhovory nielen medzi mnou a manželom, ale aj s našimi deťmi.
Priznali sme si, že Slovensko už nenapĺňa naše predstavy o pokrokovej krajine. Cítili sme bezmocnosť a stratili vieru. Naozaj chcú toto ľudia dopustiť? Prečo, ako? Už zabudli? Nedokázali sme si na to odpovedať. V určitých chvíľach sme dokonca prestali veriť v dobro.
V polovici januára 2024 sme odišli žiť do Rakúska. Je to len dočasné riešenie, aby sme sa úplne neodstrihli od našej rodiny. Uvidíme, ako sa nám tu zapáči. Zvažujeme tiež, že by sme odišli žiť na Bali alebo do Londýna.
Prvé dni a týždne neboli až také ťažké, ako som si pôvodne predstavovala. Ľudia okolo nás sú veľmi milí a prijali nás napriek mojej chabej nemčine. Situáciu doma sledujem už len jedným okom. Posledné mesiace nás však utvrdili, že sme sa rozhodli správne. Prispôsobili sme sa novým podmienkam a sme oveľa spokojnejší.
Na Slovensko sme úplne nezanevreli a ak sa raz situácia zmení tak, že nám bude vyhovovať, sme ochotní sa vrátiť. Na jednej strane ma mrzí, že sme z našej domoviny odišli. Pedagóg aj doktor predsa patria medzi povolania, ktoré Slovensko potrebuje ako soľ. Aj my sme však len ľudia a, bohužiaľ, nad niektorými vecami sme nedokázali len mávnuť rukou.
Zdieľať na
Zdieľaní