Doposiaľ som nemala odvahu podeliť sa o svoj príbeh s kýmkoľvek z blízkeho okolia. Príbehy ostatných ľudí mi však dodávajú pocit odhodlania, že o niektorých veciach sa skrátka musí hovoriť. Svoje meno ani to, odkadiaľ pochádzam, uvádzať nechcem. Pre istotu.
Mala som čerstvých 40 rokov, a doliehala na mňa kríza stredného veku. Zrazu som mala pocit, že ma už v živote nič nečaká. Deti si žili vlastným pubertálnym životom a manžel chodil pracovať na turnusy do zahraničia. Vtedajšia práca mi nedávala zmysel. Všetky tieto skutočnosti viedli k tomu, že som sa rozhodla po deviatich rokoch vymeniť pozíciu v pomerne známej firme za inú.
Nemôžem povedať, že by mi nájdenie novej práce trvalo krátko, to nie. Každý sa na mňa pozeral cez prsty, či nebudem potrebovať každú chvíľu byť doma s chorými deťmi. Prepadala som zúfalstvu, cítila som sa totiž ešte viac nepotrebne. Všetko však zmenil telefonát v januári 2023, kedy mi bolo oznámené, že si ma v istej firme vybrali spomedzi všetkých ostatných uchádzačov.
Bola som nadšená! V starej práci som dala výpoveď, dočerpala som si voľno a dokonca ma to tak nabilo dobrou náladou a endorfínmi, že som si vymenila skoro celý šatník. Pribudli v ňom moderné a farebné kúsky.
Išla som predsa do firmy so zvučným menom, kde bolo žiadané elegantné oblečenie. Aj preto som do svojho šatníka zakomponovala puzdrové sukne, košele či lodičky. Nevynechala som ani kaderníčku, nový strih spolu s farbou mi ubrali hádam aj päť rokov. Túžba po zmene bola obrovská. Prešli dva mesiace a ja som sa vybrala do novej práce. Mala som síce nemalé obavy, no tie, našťastie, rýchlo opadli.
Posilnila som tím siedmich ľudí, piati z nich boli muži a celok dotvárali dve ženy v rokoch. Všetci boli na mňa milí, zobrali ma na obed a pomohli mi začleniť sa. So šéfom som sa nestretla, pretože bol na dovolenke a vrátiť sa mal o dva týždne. To mi dávalo výhodu, mohla som sa trochu porozhliadnuť a udomácniť.
Prvé dni neboli jednoduché, ale dobrá nálada ma neopúšťala. V duchu som si niekoľkokrát aj zanadávala, že načo som tak dlho bola v predošlej práci, ale nevadí. Ani neviem ako, prešli dva týždne a stretnúť som sa mala so šéfom na našej prvej porade.
Stretnutie dopadlo dobre. Bol starý skoro ako ja, tipovala som mu okolo 42 rokov. Navyše, bol to ten typ muža, ktorý si dáva záležať na vzhľade. Uznávam, bol celkom sympatický a mal zmysel pre humor. Na druhej strane, bola z neho cítiť prirodzená autorita a od kolegov viem, že si potrpel na výsledky. Vtedy som si to nepriznala, ale som si istá, že už v tom čase sa na mňa pozeral trochu inak.
Potvrdilo sa mi to po zhruba dvoch mesiacoch. Vždy sme mali neutrálny pracovný vzťah, ale neskôr začal byť na mňa mimoriadne nepríjemný. Ani som nevedela, komu sa s tým môžem zdôveriť. Len tak medzi rečou som pri obede s kolegami nadhodila, že sa mi šéf zdá byť nejaký podráždený. Na to kolega povedal, že asi mu zas ide na nervy žena. Vraj nie je tajomstvom, že dni radšej trávi v práci ako doma s ňou a ich deťmi. Povedala som si, že nuž dobre, ale musí si to vybíjať na mne?
Po nepríjemných poznámkach, ktoré mali byť z jeho pohľadu asi sarkastické, to prešlo do kritizovania mojej práce. Neraz sa mi roztriasli kolená a nabehli slzy do očí. Zaprisahala som sa, že sa nedám zlomiť a dokážem mu, že na túto pozíciu mám zručnosti a že som šikovná.
Tým, že môj muž robil v zahraničí na turnusoch a deti ma už tak nepotrebovali, začala som zostávať v práci dlhšie aj ja. Chcela som mať svoju prácu skrátka dobre odvedenú. Vo veľkom open office som zostávala sama, zatiaľ čo šéf sedel u seba v presklenej kancelárii. Niekedy som odchádzala aj o ôsmej večer a on tam stále hľadel do počítača.
Moja snaha prinášala želané ovocie, nadriadený začal byť milší. Zrazu mi však začal zverovať viac a viac práce, volal ma na spoločné projekty. Keď sme museli urobiť spoločnú prezentáciu, ktorej horel termín, neprišlo mi zvláštne zostať v práci nadčas. Boli sme u neho v kancelárii, každý si ťukal do notebooku a medzitým sme diskutovali o projekte.
Pracovala som naozaj usilovne. Keď som sa ho však niečo spýtala, postavil sa, prišiel ku mne, naklonil sa nado mňa a do ucha mi zašepkal riešenie. Prešla mnou triaška a zároveň som sa cítila ako hlupaňa. Na druhý deň sa situácia opakovala, opäť som ako jediná ostávala nadčas spolu s ním, lebo sa mu nepozdávala prezentácia. Bolo asi desať hodín a v celej budove nebola ani noha.
Diskutovali sme intenzívne o projekte, dokonca sme si objednali jedlo. Mala som z toho dobrý pocit. Keď som sa však nahla nad stôl s papiermi, na ktorých boli plány, grafy a všetky potrebné podklady, zrazu prišiel ku mne zozadu. Stlačil mi prsia, pritisol sa ku mne a povedal, že o tejto chvíli sníval už dlho. Vraj mu môj zadok nedával spávať. Bola som v absolútnom šoku, vôbec som nevedela, čo robiť a ostala som ako zamrznutá. Matne si len pamätám, že ma otočil a začal bozkávať. Vlepila som mu facku.
Moju reakciu buď nečakal, alebo ho to rajcovalo, neviem. Ale svoje slizké konanie zintenzívnil, v očiach mal priam šialený výraz. Iba povedal, že určite to chcem aj ja a skoro mi roztrhol blúzku. Netuším, koľko to celé trvalo, ale vlepila som mu ďalšiu facku a povedala som, nech sa ku mne nepribližuje, že zajtra všetko nahlásim na personálnom oddelení. Na to mi len povedal, že mám hodinovú výpoveď. A vraj ak čo i len ceknem, všetkým, vrátane mojej rodiny, nahovorí, že som ho zviedla, a postará sa o to, aby ma už nikto nikdy nezamestnal.
Bola som z toho celého v šoku, celú cestu domov som preplakala. Na druhý deň som išla do práce, nevedela som, čo robiť. To ma už ale pri stole čakal šéf spolu s riaditeľom oddelenia ľudských zdrojov. Zobrali ma do kancelárie, oznámili mi, že mi dávajú výpoveď a nakoľko som v skúšobnej dobe, nemám nárok na odstupné. Dnes by som sa asi zachovala inak, vtedy som im tú výpoveď ale podpísala a vrátila som sa domov ako najväčšia troska.
O tejto skúsenosti som nikomu nepovedala, avšak spôsobilo mi to takú traumu, že som polroka ostala na úrade. Dnes pracujem v inej firme. Bála som sa, no prešiel takmer rok a ja som nikdy nebola spokojnejšia. Už neťahám nadčasy, nenosím opätky ani sukne a prestala som sa aj maľovať. Pre istotu.
Zdieľať na