Už síce oddychujem na dôchodku, no celý svoj život som zasvätila práci na miestnom dedinskom družstve. Vtedy sme to tak volali, na dnešné pomery to však v podstate bola farma. Špecializovala sa najmä na chov, a teda mojou úlohou bola starostlivosť o zvieratá. Tie som na rozdiel od mojich kolegov vnímala viac ako len štvornohé stvorenia, ktoré sú určené na mäso. Brala som ich skôr ako zvieracích kamarátov.
Čím viac som sa o ne starala, tým viac som sa s nimi zbližovala. O to viac mi lámalo srdce, keď som videla, ako ich odvádzajú preč – na porážku. Podľa mňa aj tie kravy cítili, že sa blížia ich posledné minúty. Už som ich tak dobre poznala, že som im do skrátka videla na očiach.
Rovnako ma mrzelo, keď som sa musela prizerať tomu, v akých podmienkach žijú. Aj keď som sa snažila robiť pre ne maximum a zabezpečiť, aby mali čisto, priestoru naozaj nemali veľa. Ten pocit ma neustále sužoval. Častokrát som si hovorila: „Joža, ty si svedkom utrpenia zvierat a potom v nedeľu či inokedy spokojne pripravuješ jedlo z mäsa?“
Zrazu som pochopila, že aj moja konzumácia mäsa a živočíšnych produktov prispieva k tomuto celému zvrátenému systému. Začala som si uvedomovať, že presne kvôli takým ľuďom ako som ja, fungujú farmy. To ma postupne motivovalo k zásadnej zmene.
Začala som sa vzdelávať o vegánskej strave a tú som čoraz častejšie zakomponovala do nášho rodinného jedálnička. Teraz som už oficiálne vegánka, manžel s deťmi patria k vegetariánom. Nemôžem povedať, že sa fyzicky cítim lepšie. Ale rovnako sa necítim ani horšie. Pomohlo mi to skôr emocionálne. Mám pokoj v duši, pretože žijem v súlade s mojimi hodnotami.
Osobne dúfam, že k takémuto rozhodnutiu dospeje časom viac a viac ľudí. Celá problematika sa totiž netýka iba chovu dobytka. Bezprostredne súvisí aj s chovom sliepok, ošípaných či iných domácich zvierat. Naozaj si nemyslím, že mäso a výrobky z neho potrebujeme na tanieri aj za cenu ich utrpenia.
Zdieľať na
Zdieľaní