Niekto by si myslel, že život, v ktorom sa venujeme svojim záľubám a plníme si sny, môže byť naplnený. Nie je to úplne tak, čoho dôkazom je aj môj príbeh. Volám sa Martina a mám 54 rokov. S mužom Milanom nemáme deti.
Niežeby sme nemali. Mali sme jedno, krásne a vytúžené dievčatko. Dominiku. Lenže život mieni a Pán Boh mení. Povolal si ju k sebe pred 12 rokmi, keď mala Dominika iba necelých dvadsať rokov. Statočne bojovala s rakovinou, nakoniec však svoj boj o život prehrala. Nerada spomínam na toto obdobie. Bolo to mimoriadne náročné, pomôcť mi museli aj odborníci.
Radili mi, aby som si našla záľubu a prišla na iné myšlienky. Vie si vôbec niekto predstaviť tú bolesť, ktorú prežíva rodič, ktorý príde o svoje dieťa? Bolo to niečo strašné. Dostávala som sa z toho dlho. Skúšala som smútok zahnať turistikou, športom, čítaním aj maľovaním. Až som si našla záľubu v záhradkárčení.
Začalo to nevinne. Jednoducho som veľa času trávila čítaním kníh o pestovaní rôznych rastlín a bylín. Keďže bývame v 3-izbovom byte s dvoma balkónmi, začalo to pomerne nevinne. Najskôr som obmieňala rastliny na balkónoch. Neskôr sa však k tomu pridalo aj sadenie interiérových kvetov. Začalo ma nesmierne tešiť, keď som videla, že napríklad monstera vyhnala nový výhonok, ktorý sa neskôr premenil na lístok. Postupne som začala domov nosiť viac a viac rastlín. Postupne ich sadiť, presádzať, množiť. Časom sme dokonca s manželom museli privyrobiť aj poličky na kvety.
Izba po Dominike sa zmenila na malú džungľu. V chladných mesiacoch som tam prezimovala rastliny, ktoré mi cez leto robili spoločnosť na balkónoch. Pomaly mi to však asi prerástlo cez hlavu. Po rokoch som mala kvetov až-až a zrazu som ich už ani nemala kam dávať. A tak som sa najprv zbavila jednej skrine, neskôr ďalších dvoch z obývačky, aby sme mohli urobiť nové úložisko na kvety.
Vyrobili sme si aj konštrukciu, ktorú sme navŕtali do stropu, aby odtiaľ mohli visieť ťahavé rastliny. Polievanie mi zabralo niekedy aj viac ako tri hodiny, kým som obehla všetky miestnosti a osviežila všetky svoje milé kamarátky. Lenže, všetci nezdieľali moju vášeň. Najskôr mi manžel hovoriť, že by to už aj stačilo. Veď na kvety, špeciálne hnojivá a starostlivosť o rastliny som dávala množstvo peňazí.
Nasledovala rodina a priatelia. Kedysi mi známi hovorili, že mám nádherné kvety. Kochali sa mojím dielom a rastlinky častovali tými najkrajšími prívlastkami. Sú ohromné, netradičné, vraveli. Lenže časom sa ma začali vypytovať, či sa mi nezdá, že mám tej flóry trochu veľa a či sa nechcem niektorých kvetov zbaviť.
Ja a zbaviť sa kvetov? To v žiadnom prípade! Lenže po čase som si všimla, že k nám chodilo čoraz menej ľudí. Keď som sa ich spýtala, či sa nechcú zastaviť, vždy mali nejakú výhovorku. Najskôr som si to neuvedomovala. Keď však u nás nebol niekto viac ako dva roky, začalo mi to vŕtať v hlave. Zakaždým sme na návštevy ku známym chodili len my a aj to už len sporadicky. Nedalo mi to. Spýtala som sa poslednej dobrej kamarátky Aleny, čo sa stalo. Až tá mi otvorila oči a povedala pravdu.
Jednoducho sa u nás necítia dobre. Vraj to u nás dokonca smrdí od toľkých kvetín. Je tu vraj tmavo, ťaživo a nie je príjemné sedieť na malom gauči, ktorý z každej strany obklopujú rastliny. Poriadne mi prehovorila do duše. Najskôr som sa nahnevala, ale postupne mi to došlo.
Svojich poctivo vypestovaných kvetín som sa krôčik po krôčiku začala zbavovať. Darovala som ich. Bolo desivé vidieť, čo po rokoch napáchali tie kvety na takmer obrastených stenách. Bola to však zrejme cesta, ktorú som potrebovala prejsť, aby som sa zbavila smútku za Dominikou.
Svojej záľuby sa nevzdala. Nepestujem však rastliny, ale bylinky a zeleninu na balkóne. Mám iba pár črepníkov. Oveľa radšej čítam knihy, avšak som v tom opatrná. Namiesto kupovania som si založila členstvo v knižnici, kam prečítanú knihu môžem vždy vrátiť. Pre istotu.
Zdieľať na