Len nedávno zmaturoval na gymnáziu, ďalej však pokračuje v štúdiu hudby. Mladý klavírny virtuóz, Patrik Herman, v súčasnosti navštevuje konzervatórium v Košiciach, odbor „skladba“. Chce vyštudovať kompozíciu na vysokej škole a uplatniť sa v tvorbe hudby pre televíziu a médiá. Inšpiráciu hľadá v mnohých veciach, práve teraz je týmto zdrojom neprebádaná teória, počúvanie a analýzy iných skladieb.
Autor: Barbora Hermanová
Rozhovor pôvodne vyšiel v študentskom magazíne Webjournal 2.0 Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.
Cvičenie ale nestačí. Muzikant sa musí stať pre niekoho žiadaným. Patrik je, okrem iného, vo svojom mladom veku, aj skladateľ epických hudobných diel pre celý orchester a raz by chcel komponovať filmovú hudbu. Sprievod k dobrodružným filmom je podľa neho výzvou, pretože sa musí hrať s veľkou škálou emócií a rytmikou. Vlastnú tvorbu zverejňuje aj na svojej youtube platforme a naozaj pôsobí ako z iného sveta.
Muzikantské sklony máte v rodine. Kedy a ako ste sa dostali k hre na klavír?
V našej rodine má každý aspoň základné hudobné vzdelanie. Otec hrá na gitaru, mama na klavír a obaja spievali v zbore. Ako malý som aj ja veľa spieval a mal rád hudbu, preto, keď som mal päť rokov, začal som chodiť na klavír.
Venujete sa aj skladaniu vlastnej hudby. Kedy ste začali s komponovaním? Ste na svoju prvú skladbu aj dnes rovnako hrdý alebo by ste na nej niečo zmenili?
Odmalička som tvoril malé klavírne skladbičky. Raz, keď som sa hrabal v starých notách, podarilo sa mi nájsť aj také veci, na ktoré som úplne zabudol. Prvú veľkú som ale napísal pred šiestimi rokmi a stále sa k nej po čase rád vraciam. Volá sa „Farewell“, čo po anglicky znamená – zbohom. Je celkom vtipné, že som takto pomenoval hneď prvú skladbu. Mojím snom je jedného dňa písať filmovú hudbu.
Na to, aby autor vytvoril originálnu kompozíciu, musí vedieť, ako by mali všetky nástroje znieť spoločne. Ako takéto dielo vznikne a koľko času približne zaberie?
Čo sa týka písania, to závisí od štýlu skladby. Obvykle ich píšem od začiatku po koniec, i keď som počul o skladateľoch, ktorí píšu útržkovito a tieto časti potom spájajú do celku. Niekedy si stanovím formu, v ktorej píšem, inokedy prídem s témami a s tými neskôr pracujem. Kompozícia sa tiež môže celý čas riadiť istým princípom, ktorý sa potom dodržiava. Môže to byť napríklad obyčajná myšlienka alebo obraz. Na otázku, koľko času mi komponovanie zaberá, je ťažké odpovedať. Mám diela, ktoré som napísal za deň, no aj také, ktoré som písal celé mesiace.
O skladateľoch sa často hovorí, aj tak stereotypne, že sú to čudáci a že nežijú v realite, lebo im to v hlave neustále hrá. Vyhráva hudba v hlave stále aj vám?
Áno, niekedy aj celý deň! Najčastejšie si takto, v hlave, púšťam rozrobené skladby a akonáhle dostanem nápad, ihneď si ho zapíšem.
Hráte na klavír, máte skúsenosť aj s inými nástrojmi? Keď komponujete, viete, ako bude znieť klavír. Počujete však v hlave aj ostatné nástroje a viete si predstaviť ako budú znieť naraz?
Áno, ale samozrejme, že sa táto schopnosť rokmi zlepšuje. Ťažko opísať ten úžasný pocit, keď si niečo vymyslím, prehrám v hlave a dokážem to zapísať! Najťažšie sú ale kombinácie nástrojov. Zatiaľ hrám len na klavír, no rád by som sa naučil aj na ďalšie nástroje.
Predtým než ste začali komponovať, ste sa intenzívne venovali aj programovaniu a pracovali ste i na vývoji virtuálnych nástrojov. Je to drahá záležitosť? Platí sa niečo za hudobné programy a virtuálne hudobné nástroje alebo musíte zaplatiť hudobníkom, keď chcete vašu skladbu nahrať v štúdiu?
Závisí od toho, po akom výsledku autor túži. Pohybujem sa v komunite, kde sa skladatelia snažia dosiahnuť zvuk reálneho orchestra pomocou virtuálnych nástrojov, a tak si spoločne vymieňame vlastné poznatky. Úžasné je, že si v súčasnosti viete zadovážiť celkom dobre znejúci orchester aj za lacný peniaz! Ak sa ale chcete pustiť do komerčnej produkcie, môže to stáť tisíce. Samozrejme, nič nenahradí reálnych hráčov.
Takých je veľa! Zo súčasnej filmovej hudby hlavne John Williams a John Powell. Okrem toho napríklad Jeremiah Pena alebo Cheryl-Frances Hoad. Zo starších skladateľov to dlho boli Franz Liszt a Fryderyk Chopin. A samozrejme, že by som prijal! Myslím si, že autor by mal byť všestranný a mať odvahu tvoriť rôzne žánre. V konečnom dôsledku môže takto nabrať skúsenosti, a tie neskôr využiť vo svojej ďalšej tvorbe.
Neustále ste v spojení s muzikou. Akú úlohu potom vo vašom živote zohráva ticho? Mnoho hudobníkov mu pripisuje priamo detoxikačné účinky.
Mám pocit, že ľudia niekedy zabúdajú, aké dôležité je ticho v tomto hlučnom svete. Je samozrejmé, že nie sme všetci rovnakí, ale ja mám rád tiché prostredie, pretože môžem zrelaxovať, premýšľať a lepšie sa sústrediť.
Čo vy, ako mladý skladateľ, vo svojej profesii považujete za najťažšie. Sú na ceste nejaké polená, prekážky?
Pokiaľ ide o komponovanie, asi vytvorenie vlastnej a originálnej hudobnej reči. Mimo neho, je to podľa mňa získavanie kontaktov, napríklad s režisérmi.
Takže skladateľ by mal mať nejaký jeden štýl, ktorý ho definuje a podľa ktorého ho ľudia spoznajú? Niečo, čo ho odlišuje od ostatných, alebo je, naopak, dobré, ak vyskúša viaceré štýly a hrá sa s ich kombináciami? Nahnevali by ste sa, keby o vás povedali, že robíte „tuctovú muziku“?
Mal by byť pripravený na obidve možnosti – často hovorím o takzvanom nažívaní dvoch životov, kde jeden predstavuje skladateľa s vlastným štýlom a druhý tvorenie diel určených väčšiemu publiku. Poznám však ľudí, ktorí sa dali len na jednu z týchto ciest, lebo to tak cítia. Ak by som napísal niečo určené pre veľkú spoločnosť a niekto by to nazval tuctovým, bol by som len rád, pretože by sa môj cieľ splnil!
Máme na Slovensku málo talentovaných ľudí a nádejných skladateľov? Prečo sa na toto štúdium hlási každý rok len zopár študentov? Je to málo perspektívny odbor?
Nepoznám až tak veľa mladých slovenských skladateľov, aby som to s istotou vedel povedať, no je pravda, že to nepatrí medzi odbory s veľkým počtom záujemcov. Dôvodom je, samozrejme, zárobok, a preto sa mnohí venujú popri tvorbe inej práci, najčastejšie vyučovaniu. V zahraničí takýto problém nevidím, najmä preto, že je viac možností písať pre filmy alebo seriály. V poslednom desaťročí sa dokonca rozvinula tvorba virtuálnych nástrojov, takže možností je veľa.
Takže zárobok môže byť problém. Dokáže sa, podľa vás, v súčasnosti umelec uživiť hraním vlastnej inštrumntálnej tvorby? Čo všetko musí absolvovať, aby si zarobil?
Žijeme obklopení sociálnymi sieťami a vedieť sa presadiť svojou hudbou už nie je také zložité ako v minulosti. Čo sa týka nahratej inštrumentálnej tvorby, treba sa registrovať u distribútorov, ktorí umožňujú posielať hudbu do online obchodov, a streamovacích spoločností. Títo distribútori potom zbierajú zárobky pre autora. Živé vystúpenia a koncertovanie na Slovensku by mal interpret oznámiť dostatočne včas na sociálnych sieťach. SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) potom vypláca tantiemy autorovi.
Stretli ste sa niekedy aj s negatívnou kritikou na svoju tvorbu? Ak áno, ako ste sa s ňou vyrovnali? Stalo sa vám už, že ste skomponovali niečo, čo sa vôbec nedalo zahrať?
Doteraz som sa ešte s negatívnou kritikou nestretol, no som nadšený, ak si môžem vypočuť tú konštruktívnu! Prijmem akýkoľvek názor a ak by sa niekedy niekomu moja tvorba nepáčila, treba sa na ňu vždy pozrieť z pohľadu kritizujúceho a pochopiť jeho názor. Aj negatívnu kritiku možno využiť na osobný rozvoj. A nie, som veľmi rád, že sa mi niečo také ešte nestalo. Komunikácia s interpretom je pre mňa kľúčová a je dobre zistiť si, čoho je hráč schopný.
Ak niečo tvoríte, začínate najprv menom skladby a potom komponujete alebo naopak? Viete presne, akú atmosféru chcete navodiť a o čom hotové dielo bude?
Názov zvyčajne prichádza ako posledný, ale atmosféru si vždy na začiatku pripravím. Párkrát, keď som si bol stopercentne istý tým, o čom som chcel písať, názov sa od začiatku nemenil.
Sú podľa vás hudobné súťaže pre umelca dôležité? Zúčastnili ste sa nejakej?
Hudobné súťaže sú výborný spôsob, ako sa človek môže prezentovať svojimi interpretačnými schopnosťami alebo kreativitou. Takto dáva o sebe vedieť širšej verejnosti. Zúčastňoval som sa klavírnych súťaží, napríklad v Spišskej Novej Vsi, kde som sa umiestnil v prvej trojke a raz sa mi podarilo stať laureátom. Som veľmi vďačný za pedagogickú prípravu učiteľke Kataríne Barčovskej.
Aké sú vaše najväčšie doterajšie úspechy?
Musím povedať, že som na samom počiatku mojej dlhej cesty. Som však vďačný za prvú interpretáciu mojej skladby iným klaviristom. Mal som aj možnosť napísať hudbu pre svoju prvú reklamu vôbec. A tiež som publikoval a predával vlastné zoskupenie virtuálnych nástrojov.
Kam až siaha schopnosť klaviristu pamätať si všetky skladby?
To, samozrejme, závisí od klaviristu. Obvykle si ich pamätám niekoľko mesiacov bez toho, aby som si ich prehral, potom začnem zabúdať detaily.
Nad touto otázkou som sa už dlhé roky zamýšľal a myslím si, že ju stále nemám úplne zodpovedanú. Hudba je radosť, smútok, spôsob vyjadrenia nepopísateľných emócií. Ako neviditeľný maliar, ktorý dokáže dodať farby čiernobielemu svetu. Je to jeden z najdôležitejších aspektov života.
Neviditeľný maliar. V skutočnosti existujú aj ľudia, ktorí majú schopnosť vidieť zvuky a rôzne tóny sa im spájajú s nejakou farbou, synestéziu. Napríklad hudobný skladateľ Franz Liszt akoby svojou hudbou maľoval obrazy. Ako je to u vás? Patríte k týmto ľuďom? Alebo ste sa s týmto stretli u niekoho iného?
Je to úplne fascinujúce! Chcel by som si aspoň na jeden deň vyskúšať, aké to je mať hudobne zameranú synestéziu. Takýchto skladateľov bolo zopár, viem, že ju mali napríklad aj známi Ligeti a Messiaen. Predstava, že človek počuje akord a cíti koncept farby, je pre nás, ostatných, ťažko pochopiteľná.
YouTube kanál a videá Patrika Hermana nájdete tu. SoundCloud kanál s hudbou nájdete tu.
Chcete čítať viac takýchto článkov? Sledujte nás aj na Facebooku!
Zdieľať na