Volám sa Martina a mám 46 rokov. Už od mladosti som vedela, že chcem byť mamou. Bol to môj celoživotný sen a vedela som, že to bude moje poslanie. Nemohla som sa dočkať dňa, keď raz budem držať v rukách svoje bábätko. Keď som sa vydala za Milana, mali sme o našej budúcnosti jasnú predstavu – veľký dom, záhrada plná zeleniny a ovocných stromov a tri deti.
Život však málokedy ide podľa plánov. Prvé roky manželstva sme nechávali veciam voľný priebeh. Keď sa však po troch rokoch nič nedialo, začali sme tušiť, že niečo nie je v poriadku. Prešli sme si mnohými nie úplne príjemnými vyšetreniami a návštevy u lekárov a špecialistov som potom prestala počítať. Každý menštruačný cyklus bol pre mňa malým testom nádeje, no výsledok bol vždy rovnaký. Negatívny test, slzy a otázky „prečo práve my?“
Po niekoľkých rokoch neúspešných pokusov sme sa rozhodli pre umelé oplodnenie. Táto cesta bola psychicky, fyzicky, a čo vám budem klamať, aj finančne mimoriadne náročná. Hormonálne injekcie, odbery, plánovanie… To všetko v nádeji, že sa konečne dočkáme bábätka. Aspoň jedného! Keď ani tretí pokus nepriniesol pozitívny výsledok, cítila som, že strácam nádej. Otázky od známych a rodiny, podpichovanie, či nevieme, ako na to, a ďalšie nepríjemné reči ma ubíjali. Milan ma neustále podporoval, no videla som, že aj on trpí. Stáli sme pred rozhodnutím, či pokračovať v ďalších pokusoch, alebo sa zmieriť s tým, že biologické dieťa nikdy mať nebudeme. Ten pocit neprajem zažiť nikomu.
Jedného večera sme sedeli v obývačke a rozprávali sa o tom, čo ďalej. Aké sú naše možnosti? Pamätám si, ako keby to bolo včera. „A čo adopcia?“ navrhol Milan. Tá myšlienka ma spočiatku zaskočila. Nebola som si istá, či dokážem milovať cudzie dieťa rovnako ako svoje vlastné. Ale čím viac sme o tom hovorili, tým viac mi to dávalo zmysel. Prečo neponúknuť domov dieťaťu, ktoré ho potrebuje?
Proces adopcie bol dlhý a náročný. Vyplňovanie dotazníkov, psychologické posudky, návštevy zo sociálneho úradu – všetko nás pripravovalo na to, čo nás čaká. Keď nám zavolali, že majú pre nás chlapčeka, pocítila som obrovskú zmes emócií. Radosť, strach, nadšenie. Keď sme prvýkrát uvideli nášho potenciálneho syna – dvojročného Šimona, neubránila som sa slzám. Bol tichý, opatrný, ale jeho veľké hnedé oči si ma okamžite získali.
Prvé mesiace s ním boli plné výziev. Nielenže sme čakali na to, či sa neozve jeho biologická matka, ale aj Šimon si musel zvyknúť na nové prostredie a na nás. Jednoducho na to, že už nie je sám. Začiatky boli rozpačité, no postupne sme si vytvorili rutinu. Mesiace plynuli a Šimonko rástol ako z vody. Bol to krásny a zdatný chlapček. Keď nás prvýkrát oslovil „mama“ a „tata“, obaja sme plakali. Cítila som, že som našla to, čo mi chýbalo. Hovorila som si, že škoda len, že sme sa na to nedali hneď, mohli sme ušetriť čas snahou o umelé oplodnenie.
Rok a pol s ním preletel ako voda. Práve sme oslavovali jeho meniny, keď zazvonil telefón. Na druhom konci linky bola pracovníčka detského domova. Ozvala sa nám s tým, že do domova prijali aj jeho mladšiu sestričku. Tá otázka, či by sme ju prijali, mi vyrazila dych. Vedela som, že rozhodnutie nebude jednoduché. Milan bol okamžite za. A ja vlastne tiež. Nechceli sme súrodencov rozdeliť.
O pár týždňov neskôr sme sa stretli s maličkou Eliškou. Bola drobná, usmievavá a neuveriteľne živá. Mala len šesť mesiacov, ale jej energia a zvedavosť nás okamžite očarili. Navyše, vidieť Šimona, ako objíma svoju sestričku, bolo niečo, čo sa slovami ani nedá opísať. Dnes sme šťastní rodičia dvoch nádherných detí. Šimon a Eliška nám ukázali, že rodina nie je o biologických väzbách, ale o láske, starostlivosti a odhodlaní. Cesta k nim bola dlhá a ťažká, no stálo to za to. Keď sa pozriem na našu rodinu, viem, že toto je presne to, o čom som snívala celý život. Dnes sú zo Šimona a z Elišky stredoškoláci. O tom, že nie sme ich biologickí rodičia, vedia. Síce z toho boli prekvapení, ale mám pocit, že o to väčšiu lásku a vďaku nám preukazujú. Je to krásny pocit.
Zdieľať na
Zdieľaní