Napísať vám, to chcelo odvahu. No nemám ju až takú, aby som dokázala prezradiť svoju identitu. Možnože stačí, ak poviem, že mám 47 rokov a žijem v menšom meste na západnom Slovensku.
Nikdy som neverila na niečo také, ako je karma. Myslela som si, že život je len séria náhod a že zlé veci sa dejú dobrým ľuďom rovnako ako tým zlým. Bola som presvedčená, že ak dokážem niečo urobiť bez toho, aby ma niekto prichytil, nemusím za to platiť. Ten pocit beztrestnosti ma sprevádzal takmer celý život. Až kým som nezistila, že vesmír má zvláštny zmysel pre spravodlivosť, ktorý sa nedá oklamať.
Všetko sa to začalo pred desiatimi rokmi. Pracovala som vo firme, ktorá sa zaoberala predajom nehnuteľností. Ešte pred desiatimi rokmi som rozhodne bola ambiciózna a dravá. Chcela som postúpiť v kariére a neohliadala som sa na to, koho pri tom zraním. Moja kolegyňa Martina bola mojím pravým opakom. Bola to rozvedená žena v stredných rokoch s dvomi deťmi, myslím že jeden mal 15 a druhý asi 8 rokov. Martinu všetci obľubovali pre jej úprimnosť a ochotu pomôcť.
Jej nástenka pri stole bola plná fotiek spokojných klientov, ktorí jej často nosili darčeky z vďačnosti. Klienti ju mali radi nie len pre jej profesionalitu, ale aj pre ľudský prístup. Sama hovorievala, že im predáva domov a nie len nový dom či byt. Šéf si jej prácu vážil a často ju dával za príklad. Neskutočne ma to škrelo. Závidela som jej a zároveň som vedela, že ak sa chcem dostať na vyšší post, musím sa jej zbaviť.
Jedného dňa sa naskytla šanca. Firma získala možnosť exkluzívneho predaja celého komplexu novostavieb. Tento projekt mal mať zverený u seba jeden z nás – predajcov. Nebolo isté, kto to bude, no vedelo sa, že sú za tým pekné bonusy. Nemohla som si túto šancu nechať ujsť, no vedela som, že Martina je ťažký súper.
Raz, keď odišla k lekárovi so svojím mladším synom, skopírovala som si jej prácu. Zistila som tak, že mala jedinečnú stratégiu, ako osloviť potenciálnych klientov z vyšších kruhov – spájala luxusný životný štýl s ekologickým prístupom, čo bolo v tom čase niečo úplne nové. Stačilo naozaj málo. Ukradnúť jej koncept, zmeniť farby a pridať pár vlastných nápadov či slov, a celé to prezentovať ako svoj vlastný výmysel. Hneď na druhý deň som utekala za šéfom, aby som mu to odprezentovala. Bol nadšený. Nemohol uveriť, že som prišla s niečím takým inovatívnym.
Lenže, šéf zvolal poradu a o moju prezentáciu sa podelil aj s kolegami, vraj nech vidia, ako sa to má robiť. Pri tom bola aj Martina. Najprv som videla v jej očiach zmätok, potom neveriacky pohľad a nakoniec hlboké sklamanie. Aj vykríkla, že veď to je jej nápad, no šéf ju uzemnil. Nemohla dokázať, že som jej nápad ukradla. Stálo slovo proti slovu a ja som mala dôveru vedenia. Po niekoľkých týždňoch z firmy odišla. Neskôr som sa dozvedela, že jej syn potreboval nákladnú liečbu a ona si musela nájsť prácu, ktorá by jej umožnila pracovať z domu. Nikdy nepovedala, že to bolo kvôli mne, ale videla som jej pohľad v deň, keď odchádzala. Bol plný bolesti a sklamania. Na chvíľu som sa cítila previnilo, ale ten pocit rýchlo vystriedalo uspokojenie z toho, že som dosiahla, čo som chcela.
Môj život išiel ďalej. Dostala som povýšenie, vybudovala som si kariéru, stretla som muža svojich snov a založila som si rodinu. Všetko išlo ako po masle a roky ubiehali. Občas som si spomenula na Martinu a jej choré dieťa, ale nikdy som ju nevyhľadala, aby som sa jej ospravedlnila. Myslela som si, že to nie je potrebné. Veď život ide ďalej, nie?
Ale pred dvoma rokmi sa všetko zmenilo. Pracovala som na najväčšom projekte svojej kariéry. Išlo o obrovskú investíciu, ktorá by zabezpečila moju budúcnosť na roky dopredu. Venovala som tomu všetko – svoj čas, energiu, rodinu som zanedbávala mesiace. Deti mi vyčítali, že ich nevidím, manžel sa sťažoval, že žije s duchom. Ale ja som bola presvedčená, že to stojí za to.
Deň pred podpisom zmluvy za mnou prišiel nový kolega. Bol to mladý muž s prenikavým pohľadom a pokojným hlasom. Nikdy predtým som ho nevidela, no mal v očiach čosi, čo ma znepokojovalo. Akoby presne vedel, kto som. Bez okolkov mi oznámil, že je Martinin syn a že vie o tom, čo som urobila jeho mame. Vraj čakal na správny moment, aby mi to vrátil. Ukázal mi dôkazy – staré emaily, ktoré si Martina uchovala, fotky mojich poznámok, kde som si zapisovala, ako zmeniť jej koncept, aby vyzeral ako môj. Ostala som ako obarená, lebo ja som tieto detaily úplne vytesnila z hlavy a neviem si ani vysvetliť, ako sa k nim dostal.
Šplechol mi do tváre, že je čas na spravodlivosť. Povedal, že ak do zajtra neodstúpim z projektu a nepriznám, čo som urobila, všetko zverejní. Celú noc som nespala, premýšľala som, čo mám urobiť. Nakoniec som sa rozhodla ísť za šéfom a všetko mu povedať sama. Myslela som si, že mi dá šancu. Že pochopí, že to bola chyba, ktorú som dávno oľutovala. Mýlila som sa.
Od toho dňa sa mi život obrátil naruby. Stratila som povesť, dôveru kolegov, prácu. Klienti, ktorí so mnou spolupracovali roky, sa odrazu nechceli stretnúť. Manžel, ktorý bol vždy hrdý na moju kariéru, nemohol uveriť, že som niečo také urobila. Po niekoľkých mesiacoch ma opustil, lebo videl vo mne len klamárku a nakoniec aj tak vysvitlo, že má milenku.
Keď som sedela sama v prázdnom dome a premýšľala o tom, čo sa stalo, pochopila som, že toto je karma. Vesmír mi vrátil to, čo som sama spôsobila. Rovnako ako som ja zobrala Martine jej šancu, niekto iný zobral šancu mne. Rovnako ako ona prišla o svoju prácu a stabilitu, prišla som o to aj ja.
Karma existuje. Nie je to niečo, čo príde hneď. Je to trpezlivá, tichá sila, ktorá čaká, kým si myslíš, že si v bezpečí, a potom udrie tam, kde to najviac bolí. Každý deň sa snažím napraviť, čo sa dá. Hľadala som Martinu, aby som sa jej ospravedlnila, no takmer okamžite ma vyhodila spred dverí. Zistila som, že ona sama dnes vedie vlastnú malú realitnú kanceláriu a darí sa jej dobre. Nevzdávam sa. Možno mi jedného dňa karma vráti aj niečo dobré. A možno je toto životné ponaučenie presne to, čo som potrebovala, aby som sa stala lepším človekom.
Zdieľať na