Pravdivý príbeh: Volali ma koktavý Rišo, napriek tomu som všetkým vytrel zrak

Zamyslený biznismen v práci

Veľmi som sa odlišoval od okolia a snáď tisíckrát za deň kládol tú istú otázku (Zdro: GettyImages)

Na základnej škole vás spolužiaci raz-dva upozornia na akékoľvek nedostatky. Sám som to zažil na vlastnej koži. Veľmi som sa odlišoval od okolia a snáď tisíckrát za deň kládol tú istú otázku: „Prečo práve ja?“

Volám sa Richard. Práve výrazný handikap, rečová vada, ktorou som trpel od detstva, ma najviac posunula dopredu. Dnes som za ňu, paradoxne, vďačný. Naučila ma prekonať samého seba, kolotoč negatívnych myšlienok v hlave, ktoré sa ma snažili presvedčiť, že za nič nestojím. A viete čo? Mýlili sa!

Koktavý Rišo. Tak ma volali deti v škole, aj ich rodičia. Bolo to kruté. Mama tvrdí, že ako trojročný som sa veľmi naľakal, keď na mňa spadla skriňa. Odvtedy kokcem. Napriek môjmu protestu ma rodičia dali do klasickej základnej školy. Čoskoro sa „koktavý Rišo“ stal maskotom triedy. Nevedel som súvisle povedať ani vetu.

Vtedy triedna učiteľka tiež nebola priveľmi naklonená deťom, ktoré vytŕčali z radu. Keď sa ma niečo spýtala, začal som habkať. Dodnes som presvedčený o tom, že ma nikdy neprestala vnímať ako retardované dieťa. „Riško, veď sa už vymáčkni,“ tlačila na mňa, vidiac, že slová zo mňa lezú ako z chlpatej deky.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som prekliaty a na vine je moja dedina


Čím viac však na mňa okolie tlačilo, aby som konečne začal rozprávať „normálne“, tým som sa dostával pod väčší tlak a hovorilo sa mi ťažšie. Jedinou mojou spásou sa stalo písanie. Vedel som, že ak sa naučím dobre písať a čítať, môže mi to rozšíriť obzory a vyjadrovať sa mi bude ľahšie. Môžem predsa všade chodiť so zápisníkom a doňho písať ľuďom všetko, čo sa mi nepodarí povedať. Dokonca som si v jednej chvíli zaumienil, že prestanem rozprávať. Nedostanú zo mňa ani slovo, a tak sa nikto nikdy nedozvie, že sa zajakávam.

Samozrejme, že mi môj geniálny nápad vôbec neprešiel. Mama ma po dvoch dňoch zarytého mlčania vzala ku doktorke, ktorá potvrdila, že fyzicky som síce v poriadku, no psychika trošku utrpela. Začal som pravidelne chodiť k psychológovi. Vravel, aby som viac energie dal dával do riešenia problémov, ako do vyplakávania. Pochopil som to už ako malé dieťa.

Začal som písať. Pre spolužiakov som tak už nebol len koktavý Rišo, ale aj podivín, ktorý má nos sústavne strčený v knihách a zošite. Po skončení základnej školy som sa dostal na gymnázium. Učitelia ma neskúšali ústne, ale písomne. Chápali, aký veľký problém mi robí verbálna komunikácia. Ešte pred maturitou mi vyšiel prvý historický román, ktorý získal viacero ocenení. Vtedy som pochopil, že to, čo sa mi spočiatku zdalo ako najväčší údel, ma obohatilo. Vďaka tomu som našiel svoj skutočný talent.

Napriek úspechu v písaní som však cítil, že zďaleka som nevyhral sám nad sebou. Vystupovanie na verejnosti ešte stále pre mňa predstavovalo sedemhlavého draka, ktorého som sa tak bál. Po maturite som takmer nevychádzal z domu. Stále som bol za počítačom, kde som písal príbehy, hral počítačové hry a začal rapídne priberať. Keď ručička na váhe ukázala 125 kilogramov, sám som sa vybral za lekárom.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Z kamaráta je konšpiračný čudák, môže za to jeho otec


Zmenil som stravu a rozhodol som sa zmeniť aj seba. Zavolal som psychológovi, ktorý si veľmi dobre pamätal na koktavého Riša. Ukázal mi, aké dôležité je postaviť sa tvárouv tvár strachu. Pomaly sa mi začalo dariť. Už len ísť do obchodu a vypýtať si pri pokladni žuvačky bolo pre mňa obrovským víťazstvom. Písal som si denník, pracoval s dýchaním a najmä som sa prestal vyhýbať kontaktu s ľuďmi.

Teraz som už dospelý chlap, ktorý sa nikdy neoženil. Nemal som tú potrebu. Vychutnávam si život, prítomný okamih a i keď sa sem-tam ešte pri rozprávaní „zaseknem“, nerobím z toho žiadnu vedu. Každý z nás má drobné nedostatky. Kvôli tomu sa však svet nezrúti.

V živote som sa stretol s mnohými ľuďmi, ktorí mi ukázali, akou výzvou vie byť hendikep. Nie je však dôležité, aké karty dostaneš do vienka. Len ty rozhodneš, či vyhráš sám nad sebou, alebo sa vzdáš.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close