Pochádzam z rodiny, kde nebolo nikdy nič tak, ako by som si to predstavovala. Moja mama bola trikrát rozvedená a zatrpknutá žena, ktorá mala s každým mužom dve deti. Ja som ako najstaršia dcéra s výchovou súrodencov musela pomáhať. Niekedy som však mala pocit, že sú to skôr moje deti a nie moji súrodenci.
Mama sa skoro stále flákala. Nechcelo sa jej poriadne pracovať, neustále vyhľadávala mužskú spoločnosť a to aj napriek tomu, že jej vzťahy vždy stroskotali. My sme boli vždy na poslednom mieste a nezaujímalo ju kde sme, ani čo robíme. Často nás nechávala doma samých a napospas osudu.
Moje detstvo hodnotím kvôli týmto okolnostiam veľmi negatívne a nerada naň spomínam. Pekných zážitkov je skutočne málo, keďže otec sa o nás nezaujímal a mama mala radšej alkohol a mužov. Na výlety sme nechodili a to, na čo sme si sami nezarobili na brigádach, sme nemali.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Život s deťmi z detského domova – aj takto môže vyzerať
Celú svoju mladosť som netúžila po ničom inom, len dokončiť strednú a odísť niekde na opačnú stranu republiky. V osemnástich som sa teda rýchlo vydala a odišla žiť do iného mesta. Síce nebolo od matky až tak ďaleko, no aj tak som bola spokojná a šťastná, že mám pokoj.
S Jarom sa nám narodili tri deti, no potom naše manželstvo začalo upadať. Necítila som k nemu nič viac, len priateľstvo. Prestal ma priťahovať a ja som sa bála, že jediným východiskom bude rozvod. Tomu som sa chcela vyhnúť, pretože som nechcela dopadnúť, ako moja mama.
Navyše sa u mňa začali prejavovať psychické problémy. Trpela som depresiami, nevidela som žiaden zmysel života. Mala som pocit, že ma už nič dobré nečaká, napriek tomu, že som mala doma tri krásne a zdravé deti. Tieto stavy však pochopí len ten, kto ich zažil tiež.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Ako rodičia sme zlyhali, deti nám nedokážu odpustiť
Aj ja som túžila byť opäť milovaná a šťastná. Začala som si písať cez internet s rôznymi mužmi a hľadať si novú známosť. Jaro to veľmi rýchlo zistil a odsťahoval sa. Nesnažil sa náš vzťah zachrániť a radšej zbabelo utekal. S deťmi som tak ostala úplne sama.
Nakoniec sa mi podarilo nájsť si nového partnera a znova sa zaľúbiť. Bol tu však jeden háčik. Pochádzal z Prahy, ktorá bola vzdialená stovky kilometrov. Ja som to však v hlave nemala v poriadku a to, čo som urobila, si nikdy neodpustím.
V záchvate veľkej lásky a túžby konečne sa s novou láskou stretnúť, som deti zaniesla do detského domova. Vnímala som ich ako príťaž v ceste za slobodou a chcela som sa ich rýchlo nejak zbaviť. Dnes viem, že to bolo odomňa hrozné, no vtedy mi to prišlo, ako normálne. Myslela som si, že mi ich proste postrážia a potom sa po ne vrátim.
Viem, že každý, kto vie, čo som urobila, ma odsudzujeme a nečudujem sa. No viac, ako názory iných ľudí, má trápi to, že moje deti trpeli. A že mi to, čo som im urobila, nikdy v živote neodpustia. V detskom domove vraj zažili najhoršie chvíle svojho života.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
To, čo som spravila, je neospravedlniteľné. Dobre to viem a musím sa s tým naučiť žiť. Bola som psychicky chorá žena, ktorá sa nevedela vysporiadať so životom a nevážila si, že jej dal krásne a zdravé deti.
Mala som však jedno šťastie. Rýchlo som v Prahe pochopila, že môjmu novému partnerovi nejde o nič viac než o sex a o to, aby som mu dávala peniaze. Tie som však ani sama nemala. Mal rád alkohol a cigarety, no poctivá práca sa mu hnusila. Takého chlapa som však nechcela a začala som ľutovať, že som opustila Jara, ktorý bol na mňa vždy dobrý.
Dnes je to už desať rokov, čo sa stali tieto udalosti. Moje deti vravia, že mi už odpustili. Aj Jaro sa tvári, že tiež už zabudol na to, ako hrozne som sa správala. Ja sa však stále neviem zmieriť s tým, ako bezcitne som sa zachovala. Trochu z toho viním aj moju mamu. Možno aj ona a jej správanie prispelo k tomu, čo som urobila.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na