Neviem, kedy sa u mňa vyskytlo toto nadanie. Povedala by som, že ho mám od útleho detstva v sebe. Až v rannej dospelosti sa to však u mňa rozvinulo naplno. Prečítajte si môj príbeh. Možno je nás na svete viac takých a nevieme o sebe.
Pochádzam z úplne normálnej rodiny. Vyrastala som na dedine. Mamina bola ženou v domácnosti a otec chodil po stavbách. Neboli sme kresťansky založení a ani sme nemali zaujímavé kontakty.
Počas štúdia na strednej škole som nemala veľa priateľov. Nie preto, že by som si s nimi nerozumela. Dôvodom bolo, že som sa nedokázala pretvarovať, ak som tušila, čo si o mne tá druhá osoba myslí. Jednoducho som to tak nejak vycítila. Vtedy som tomu ešte neprikladala takú dôležitosť ako neskôr počas štúdia na vysokej škole.
Presne si pamätám, kedy sa táto situácia odohrala. Bol september a ako každý rok, aj vtedy bola udalosť na otvorenie nového semestra. So spolužiakmi sme sa vybrali do mesta. V jednom podniku sa k nám pridala partia študentov iného odboru. Dobre sme si rozumeli a navyše, bol medzi nimi aj chlapec, ktorý sa mi páčil.
Keď ma však chcel odprevadiť domov, počula som vo svojej hlave jeho hlas aj napriek tomu, že on nič nehovoril. Hovoril, že som sexi kosť a nevie sa dočkať, ako si to spolu rozdáme. Nerozumela som tomu, avšak vystrašilo ma to. Jeho ponuku na odprevadenie domov som radšej odmietla.
Táto sitácia sa zopakovala o niekoľko mesiacov neskôr, keď ma spolubývajúca na internáte poprosila, aby som jej požičala svoje nové šaty. Zrazu jej hlas v mojej hlave hovoril, že aj tak sa jej viac hodia ako mne, lebo ja som v nich tučná. Spýtala som sa jej, či si myslí, že mi tie šaty pristanú? Povedala, že áno. Jej predošlý hlas som teda ignorovala. Šaty som jej požičala. Na ďalší deň mi za ne poďakovala, avšak dodala, že možno predsa len by viac pristali jej ako mne, lebo mi až príliš zvýrazňujú krivky.
Takýchto situácií som mala neskôr viac a viac. Neviem, prečo sa niekedy vyskytli a niekedy nie. Takýmto spôsobom sa mi podarilo získať prácu snov. Obklopiť sa okolo seba iba tými menej zlými ľuďmi. O svojom probléme, alebo dare, som nikomu nepovedala. Iba pred pár rokmi svojmu manželovi.
Niekedy som skrátka počula vo svojej hlave, ako hovorí, že ma ľúbi. Inokedy, že by ho potešilo, keby som sa pri sexe viac odviazala. Vďaka tomu sme mali perfektný vzťah. Keď som sa mu však priznala, že počujem vo svojej hlave hlasy, nerozumel tomu. Odporučil mi ísť na liečenie, neskôr sa mi vysmieval, že som blázon a psychopat. Po tomto priznaní sa naše manželstvo rozpadlo.
Dnes žijem s iným mužom. Nepovedala som mu o tom, akú moc mám. Jedinou nevýhodou je môj pocit, že pred ním niečo neustále tajím. Zároveň vždy, keď počujem nejaký hlas vo svojej hlave, tak dostanem príšernú migrénu. Nepomáhajú na ňu ani lieky. Rokmi som sa však naučila s tým žiť.
Zdieľať na