Nie je to tak dávno, čo som stála pred dilemou, ktorá k tomuto veku ani nepatrí. Mala som 55 rokov a namiesto toho, aby som si užívala život s manželom a tešila sa na spoločné chvíle, keď nám už deti vyleteli z hniezda, cítila som sa byť sama. Akoby som manžela ani nemala.
S Mirom sme sa zoznámili, keď som začala učiť v škole. On tam už vyučoval matematiku a fyziku, ja som prišla ako mladá dejepisárka. Netrvalo dlho, padli sme si do oka a začali spolu chodiť. Všetko plynulo prirodzene, po roku randenia prišli zásnuby a o rok neskôr aj svadba. Do troch rokov po svadbe sme mali dve krásne dcérky.
Kým sme boli zamestnaní výchovou a každodennými starosťami, neriešila som, čo sa s nami deje. Naplno som si to uvedomila, keď dievčatá odišli študovať na vysoké školy. V byte bolo odrazu viac prázdno, než som čakala. Bolo to však spôsobené predovšetkým tým, že sme si s manželom nemali čo povedať. Alebo skôr, on sa netúžil rozprávať so mnou. Zistila som, že o mňa nejaví záujem, náš partnerský život je bez komunikácie, a čo bolo najsmutnejšie, aj bez dotykov a nežností.
Predtým sme spolu spávali – väčšinou z mojej iniciatívy. No nebývalo to často a keď k tomu prišlo, obaja sme to chceli mať čo najskôr za sebou. Áno, ja tiež. Asi som cítila, že Miro sa k tomu musí premáhať, že to je z jeho strany len ukojenie nejakej fyzickej potreby, nie splynutie s človekom, ktorého milujeme. Keď dcéry odišli z domu, akosi sa vytratil aj ten minimálny fyzický kontakt.
Nechcela som sa s tým zmieriť. Nechcela som dopustiť, aby nevšímavosť a nezáujem prerástli až do ignorancie či dokonca nenávisti. Skúšala som rozhovor, plač, prosby aj vyhrážky. Nič. Nemala som ani potuchy, ako sa zachovať, keď manžel nechce so mnou komunikovať, šetrí na objatiach a sex už dávno preňho nie je tým, čím býval. Nakoniec som to riskla a všetko som povedala kamarátke, ktorá je psychologička. Vyžalovala som sa jej, vyplakala, a spoločne sme začali rozmýšľať, čo ďalej.
Jej prvá otázka znela: „Chceš sa rozviesť? “ A veru ma ňou aj zaskočila. Rozvádzať sa v tomto veku mi naozaj prišlo zvláštne. Na jednej strane som musela konštatovať, že muž ma nebije, nie je na mňa zlý, podieľa sa na chode aj financovaní domácnosti, dievčatám je dobrým otcom. Na druhej strane, chcem až do smrti žiť bez prejavov lásky a nehy? Spoločne sme sa dostali k tomu, že ten vzťah za záchranu ešte stojí. Možno to bude posledný pokus, ale treba ho vyskúšať.
Na radu kamarátky som manžela vylákala ešte na jednu debatu, s tým, že si úprimne a otvorene pohovoríme o všetkom, čo sme si doteraz nepovedali. Ako miesto stretnutia som zvolila útulnú kaviareň, kde sme mali dostatok súkromia. Vopred som ho ubezpečila, že nebudeme po sebe kričať a nebudeme sa urážať. Bude to skrátka rozhovor dvoch dospelých ľudí. Kamarátka mi poradila, aby som prišla o čosi skôr, pretože sa potrebujem upokojiť.
A dostala som aj ďalšie cenné rady: aby som si dala záležať na tom, ako budem vyzerať, aby som manžela privítala s úsmevom a po celý čas sa snažila byť milá a šarmantná. „Musíš byť opakom tej ženy, ktorú vidí doma. Takže žiadne fňukanie a prosíkanie,“ prízvukovala. Vzala som si jej odporúčania k srdcu. A splnila ich do bodky. Zašla som ku kaderníčke aj kozmetičke, kúpila som si sexi šaty. Vďaka technike dýchania, ktorú ma kamarátka naučila, som sa dokonale uvoľnila. Hoci som pociťovala aj nervozitu, na stretnutie s Mirom som sa tešila. A keď som hneď pri príchode zachytila jeho prekvapený pohľad, vedela som, že mám šancu.
Rozprávali sme sa pokojne a vecne. Dávala som mu jednoduché otázky, zamerané najmä na budúcnosť: „Chceš z manželstva odísť? Je v tom aj niekto tretí?“ Z odpovedí som pochopila, že ešte nie je definitívne rozhodnutý a nikoho nemá. Nevyťahovala som minulosť ani staré hriechy, nič som mu nevyčítala. Cieľom bolo vytvoriť príjemnú a nenútenú atmosféru, a to sa podarilo.
Náročnejšie bolo splniť ďalšie odporúčanie: zostať v tomto móde aj naďalej. „On nesmie mať pocit, že ťa možný rozvod manželstva trápi,“ vysvetlila mi kamarátka. A pripomenula, že nemám čo stratiť. Ak je už čiastočne na odchode zo vzťahu, môžem iba získať. Mala pravdu. Prestala som Mira prosiť o pozornosť. Zahodila som smútok a namiesto neho nasadila na tvár masku milej a šarmantnej ženy. Netrvalo dlho a všimla som si, že to v ňom vzbudilo zvedavosť. Že sa pýta sám seba, ako môžem byť tak pozitívne naladená, keď sa náš vzťah rozpadá.
Postupovala som presne tak, ako mi priateľka poradila. Zapísala som sa na jazykový kurz, udržiavala som sa vo forme, a získala som nové sebavedomie. Dala som mu najavo, že nie som vždy k dispozícii, že mám aj svoj vlastný program a takto som sa preňho stala vzácnou. Aj naše spoločné večery sa začali meniť. Začali sme sa spolu rozprávať, dokonca sme si zašli na pohár vína. Ukázala som Mirovi, že nie som tá, ktorú treba ignorovať, práve naopak – som žena, o ktorú sa oplatí zabojovať. A on zabojoval. Svojho manžela som získala späť a začali sme spolu nový život. Zatiaľ je bez jediného mráčika. A verím, že to tak už zostane.
Zdieľať na