Volám sa Táňa a mám 55 rokov. Pred dvoma rokmi som náhle ovdovela, môj milovaný manžel Ivan zomrel na infarkt. Prišlo to nečakane, ešte ráno sme sa normálne rozlúčili a na obed mi z jeho firmy volali, že je mŕtvy. Z ničoho nič mu prišlo zle. Kolegovia sa mu snažili poskytnúť prvú pomoc, ale bolo to márne.
S manželom sme žili usporiadaný život a tvorili sme harmonický pár. Mali sme sa radi od strednej školy. Keď sme sa do seba zaľúbili, ja som bola na priemyslovke prváčka a on štvrták. Ivan potom odišiel študovať na vysokú školu a vídali sme sa len cez víkendy. Zobrali sme sa hneď po jeho promócii. Kúpili sme si byt, obaja sme mali dobrú prácu. K šťastiu nám chýbali už len deti.
Chceli sme mať aspoň dvoch potomkov, dieťa však v prvých rokoch manželstva akosi neprichádzalo. Manžel absolvoval spermiogram, kde výsledky neboli svetoborné, na splodenie dieťaťa však postačovali. Aj ja som sa podrobila množstvu vyšetrení, skúšala som aj alternatívnu liečbu, bylinky či akupunktúru. V podstate sme boli obaja zdraví, no otehotnieť sa mi nedarilo.
Viem, že nás to trápilo obidvoch, aj keď Ivan to tak na sebe nedával poznať. Snažil sa ma upokojovať, keď som mesiac čo mesiac dúfala a nakoniec končila s plačom a ďalším sklamaním. V tej dobe sa dievčatá vydávali skoro a všetky moje kamarátky už mali rodiny. A ja som im s boľavým srdcom vždy nakúkala do kočíkov, akoby som verila, že sa to ich šťastie prenesie aj na mňa.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Nevera, alkohol, ale aj láska – zažila som v živote všetko
Nestalo sa. Pokúšala som sa predstaviť si život bez detí, pripraviť sa na možnosť, že zostaneme len dvaja. No bolo to nesmierne ťažké. Premýšľala som aj nad adopciou, ale Ivan tým nebol nadšený, debaty na túto tému odsúval, takže som cítila, že sa jeden druhému akosi začíname vzďaľovať. A potom to prišlo.
V práci sme mali vianočný večierok na neďalekej chate. Patrila kolegovi Zdenovi, ktorý mi roky nenápadne nadbiehal. Všetci v podniku vedeli, že sa mu páčim, no on sa nikdy otvorene v tomto duchu nevyjadril. Bola som vydatá, nemal by aj tak žiadnu šancu. Vždy však bol ku mne veľmi pozorný, galantný, nikdy nezabudol na moje narodeniny a čokoládku či kvietok som občas od neho našla na stole aj len tak, bez príčiny.
V ten piatok sme oslavovali nielen blížiace sa Vianoce a štedré prémie, ale aj Zdenovo povýšenie. Nálada bola skvelá, čo to sa popilo. Aj ja som už mala v hlave, potrebovala som sa odreagovať, zabudnúť na atmosféru doma, ktorá v posledných dňoch akosi hustla. Zdeno sa motal hlavne okolo mňa a otvorene mi začal lichotiť.
Po polnoci, keď sa už kolegovia rozišli do izieb, sme zostali len my dvaja. Rozprávali sme sa, smiali, mali sme bláznivú a odviazanú náladu. Bolo nám spolu dobre. V krbe plápolal oheň a keď ma Zdeno odrazu pobozkal, nebránila som sa. V náručí ma vyniesol po schodoch a noc sme zakončili vášnivým milovaním.
Ráno však bolo celkom iné. Z postele som utiekla ešte skôr, ako sa osadenstvo chaty začalo zobúdzať. A Zdenovi som sa vyhýbala, ako sa len dalo. Využila som prvú možnosť odísť domov, vyhovorila som sa na bolesť hlavy. Cítila som sa zahanbene. Bolo mi jasné, že keby som zostala triezva, nikdy by sa nič takéto nestalo. A Zdeno bol na tom určite rovnako.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Nevera a rozvod otrasnú švagrinú nakopli, dnes je z nej kočka
Manželovi som nepovedala nič. Sviatky sme si urobili také krásne, ako sa len dalo. Po Vianociach som Zdenovi v rozhovore medzi štyrmi očami jasne dala najavo, že svojho manžela milujem a noc na chate bol úlet, ktorý pre mňa nič neznamenal a ktorý už nikdy nechcem zopakovať. Napodiv to pochopil, nijako nenaliehal, nevyhrážal sa. Našťastie som s ním po jeho povýšení v práci dochádzala do kontaktu minimálne, a tak som sa snažila nešťastnú udalosť v hlave vytesniť.
Čoskoro sa mi však všetko znovu pripomenulo. Zistila som, že som tehotná. Najskôr ma prepadla panika, cítila som sa bezradná, chcela som sa Ivanovi priznať. Keď som ale videla, ako neskutočne sa z môjho tehotenstva teší, neurobila som nič. Pre niekoľkoročnú liečbu sterility som zostala na rizikovom a po materskej som sa už do podniku nevrátila.
Narodila sa nám krásna dcérka, ktorú sme pomenovali Ivonka. Ivan sa v nej videl, miloval ju od prvej chvíle. A hoci ja som tušila, že jej otcom je niekto iný, nikdy som svojmu manželovi nedala ani najmenší dôvod, aby o svojom otcovstve zapochyboval. Nemala som síl na to, aby som zničila našu rodinu, ktorá mojím tehotenstvom a príchodom dcérky zasa fungovala na sto percent.
Aj keď som si hovorila, že možno raz mu všetko poviem, neurobila som to. Hoci sa dcérka na nikoho výrazne nepodobala, jej zelené oči mi dávali odpoveď na všetky moje otázky. Nie, nemala som Zdenovo otcovstvo potvrdené testami, no materská intuícia sklame málokedy. Ivanovi som sa chcela priznať hlavne preto, aby som uľavila svojmu svedomiu, no osud to zariadil inak. Ivan nás opustil, a tajomstvo, ktoré som si nosila v sebe, sa nikdy nedozvedel.
Zdeno sa krátko po narodení mojej dcéry odsťahoval a v práci dal výpoveď. Našiel si priateľku, oženil sa a my sme sa už nikdy nestretli. Ani Ivonka netuší, že je s najväčšou pravdepodobnosťou plodom jednej vášnivej noci. Povedať jej to? Mlčať? Naozaj neviem. Jej otcom bol a navždy zostane Ivan.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na