Dlho som mal na ženy smolu. V mojom veku som si uvedomoval, že ak si aj ja raz nájdem priateľku, je veľmi pravdepodobné, že nebude bez záväzkov. Bral som to, ako bolo, aj keď som stretol Denisu. Pracovala v obchode vedľa nás. Hneď som si ju všimol. Keď mi na prvom rande povedala, že má desaťročnú dcéru, prekvapilo ma to, ale nepozastavoval som sa nad tým.
Vôbec na to nevyzerala. Pôsobila veľmi mlado, s vyšportovanou postavou. Mnoho známych v mojom okolí mali vzťah, kde si ten druhý doň priniesol aj dieťa. V dnešných časoch to nie je už nič zvláštne, a tak som tiež nemal v tomto žiadne predsudky. Denisa mi ale dcéru nechcela predstaviť.
Vravela, že najprv sa musíme spoznať my, aby zistila, či som pripravený na takýto vzťah. Tvrdila, že ak ešte svoje deti nemám, neviem si to predstaviť aké je to náročné. Priateľka mala dcéru vo svojej starostlivosti, a tak náš spoločný čas bol vyčlenený len na chvíle, keď dcéra mala školu, krúžok či prespávala u kamarátky.
Mne to nestačilo. Tlačil som na Denisu, že chcem byť súčasťou jej života naplno. Napokon ma pozvala na oslavu narodenín jej dcéry, kde sme sa mali prvý krát stretnúť. Bol som nervózny viacej, ako keď som išiel na rande s Denisou. Našťastie, oslava dopadla na výbornú. Dcéra bola na svoj vek vyspelé, rozumné dievča. Nebola ku mne extra vrúcna, ale čakal som, že je to len otázka času.
Môj vzťah s Denisou rozkvital, po čase som sa presťahoval k nej a bývali sme spolu ako rodina. Ako sa jej dcéra dostávala do puberty, začali sa aj prvé problémy. Denisa bola podľa mňa príliš benevolentná. Všetko ospravedlňovala tým, že sme všetci boli niekedy mladí. Ja som sa snažil zasiahnuť. Nepáčilo sa mi, ako sa jej dcéra oblieka, ako sa vyjadruje. Bolo to ako z lacnej krčmy. Mňa však nebrala ako autoritu a dávala mi to patrične najavo.
Čakal som od priateľky, že sa postaví na moju stranu, keď ma jej dcéra začínala nazývať takým a onakým, keď sme sa pochytili. Ona ale vždy držala stranu dcére. Chápal som, že ich puto je silné a dlhé roky žili len jedna pre druhú. Nemyslel som si však, že je to tak správne.
Dospelo to až do bodu, keď som dal Denise ultimátum. Buď sa dohodneme na pravidlách výchovy, alebo dospeje náš vzťah k rozchodu. Jej dcéra sa totiž vrátila domov takmer pred polnocou. Denisa bola v robote, a tak bolo na mne, aby som dievčaťu dohovoril. Poslala ma do teplých krajín, ale veľmi vulgárne a priamočiaro. Keď sa Denisa vrátila z práce domov, povedal som jej to. Čakal som márne, že mi dá Denisa za pravdu, že dcérine správanie je už príliš. Rozhodla sa ako sa rozhodla a ja som odišiel.
Možno bolo moje správanie trocha unáhlené. Denisa ma ale neprosila, aby som sa vrátil. Ani som to nečakal. Chcel som len, nech sme spolu ako tím, nie len v partnerských, ale aj v rodičovských otázkach. Zmenil som prácu, a tak som Denisu prestal vídavať úplne. Jej dcéru ale stretávam a mám o ňu obavy. Vláči sa s podivnými ľuďmi, o ktorých som kadečo počul. Žiaľ, ja nie som otec, ani som ním nikdy nebol, hoci by som túto rolu bral najzodpovednejšie, ako by sa dalo.
Zdieľať na