Dali ste si už novoročné predsavzatie? Možno aj u vás je hlavným cieľom zdravšie žiť alebo schudnúť niekoľko kilogramov. Mala som to podobne. Aj preto som sa rozhodla rozpovedať vám môj príbeh, z ktorého by ste si mali vziať poučenie.
Volám sa Magdaléna, mám 46 rokov, žijem v jednom z okresných miest v strede Slovenska a môj príbeh je o tom, ako sa život môže úplne zmeniť, keď si dáte na pohľad neškodný novoročný cieľ – schudnúť. Po celý svoj život som mala viac kilogramov ako moje rovesníčky, ale nikdy mi to neprekážalo. Keď som bola mladšia, nikdy som sa necítila nesebavedome. Zrejme aj preto, že pár kilogramov na viac mi v mladšom veku zabezpečil prsia, ktoré vtedajšie rovesníčky nemali.
Nechýbala mi ani mužská priazeň. Jediné, čo mi bolo ľúto bolo, že si nemôžem kupovať také pekné oblečenie. Ručička na váhe sa zastavila na 110 kilogramoch a na takú váhu nie je jednoduché nájsť kúsky.
Pamätám si, ako som sedela s rodičmi v kuchyni v januári 2014 a hovorili sme si o predsavzatiach a cieľoch do nového roka. Keď prišiel rad na mňa, vyhŕkla som, že idem chudnúť! Mám pocit, že tomu nikto neveril. Možno ani ja sama. O to viac som chcela dokázať, že to zvládnem.
Začala som tým, že som si upravila stravu. Sama, len tak. Jednoducho som prestala piť sladené nápoje a po večeroch som prestala vyžierať čipsy a čokolády. Keď sa mi po prvých týždňoch nepodarilo schudnúť toľko, ako som čakala, bola som sklamaná. Napriek tomu som sa nezastavila. Naopak, ešte viac som sa do toho vložila. Premohla som sa a začala som chodiť plávať, neskôr do fitka.
Zlom prišiel, keď som si začala vážiť a zapisovať kalórie. Bola to taká malá obsesia, ale zdalo sa mi to správne. Každú nedeľu som si dávala nové výzvy do týždňa. Napríklad cvičenie dvakrát denne, vyskúšanie hentakej diéty, onakej…sprostá som bola, čo vám poviem. Dokonca som obmedzila kontakt s priateľmi, lebo som mala pocit, že nerozumejú tomu, ako si strážim kalórie.
Bolo úžasné sledovať, ako váha ide dole. Prešiel rok a ja som tomuto spôsobu života priam prepadla. Po roku som schudla neuveriteľných 30 kilogramov. Rodičia, kolegovia aj známi mi začali gratulovať, ale ja som sa necítila spokojná. V mojich očiach to nebolo dosť, stále som sa videla ako niečo, čo nie je dokonalé. A tak som pokračovala. Poháňala ma túžba po sexi postave a s každým novým menším kúskom oblečenia som sa cítila lepšie.
S pribúdajúcimi kilami, ktoré zmizli, sa však začali objavovať aj prvé problémy. Jedlo prestalo byť potešením a stalo sa to iba nevyhnutnou súčasťou života. Zároveň sa moja vášeň pre cvičenie zvyšovala. Začala som cvičiť dva až trikrát do týždňa, a kalórie som obmedzila len na polievku a jedno hlavné jedlo počas dňa. Moje telo však začínalo byť vyčerpané. Prestala som menštruovať, vypadali mi vlasy, nechty som mala slabé ako papier a kruhy pod očami boli mojou neoddeliteľnou súčasťou.
Nakoniec sa stalo niečo, čo som nikdy nepredpokladala. Ako 48-kilogramová a 166 centimetrová žena som to už nezvládla. Moje telo to nezvládlo. Odpadávala som, bola som v depresii a skončila som aj na PN-ke, lebo som nevládala. Pár dní na to som sa ocitla v nemocnici, kde mi diagnostikovali poruchu príjmu potravy.
Po niekoľkých týždňoch hospitalizácie a dlhých mesiacoch psychoterapie sa mi začalo pomaly dariť získať späť kontrolu nad svojim životom. Dnes viem, že môj boj so sebou bol a stále aj je dlhý a ťažký. Stále mám problém zjesť čokoľvek, stále mám v hlave akýsi výkričník ak si mám dať viac jedla, ako sa mi zdá. Našťastie mám však pri sebe rodičov aj milujúceho partnera. Dúfam, že môj príbeh pre vás bude výstrahou, že nie každé novoročné predsavzatie má zmysel.
Zdieľať na