Pravdivý príbeh: Všetok čas som venoval stavbe domu, zničilo ho obrovské nešťastie

Muž s bolesťami hlavy

Ilustračné foto (Zdroj: GettyImages)

Volám sa Peter a moja žena by vám povedala, že som jednoduchý a nedá sa so mnou príliš diskutovať. Vždy som mal rád svoje pohodlie a posledné, čo ma zaujímalo, bol zmysel života. Predsa len však prišla situácia, ktorá ma donútila zamyslieť sa nad skutočnými hodnotami. Mňa, obyčajného murára, ktorý väčšinu svojich produktívnych rokov trávil ťažkou robotou.

Ako veľa chlapov z našej dediny, aj ja som chodieval po fuškách. Robil som na stavbách v Čechách, ale aj Belgicku, Francúzsku, Nemecku a Holandsku. Keď som prišiel po mesiaci domov, unavený ako kôň, vysúkal som si rukávy a začal stavať dom, aby sme sa mohli od svokry so ženou a tromi deťmi odsťahovať do vlastného. Padal som od únavy, ale zvládol som to.

Ešte než deti nastúpili do školy, bývali sme vo svojom. No tí, čo bývajú v rodinnom dome dobre vedia, že tu je stále kopec roboty. S deťmi som prakticky nebol. Šesť dní som robil buď na cudzom alebo na svojom a v nedeľu som sa konečne vyvalil na gauč. Keď žena hučala, že som s ňou málo, hneď som jej vyhodil na oči, čo všetko pre nich robím. Bol som urazený na celý svet, a najmä na manželku, mysliac si, že nevidí, ako sa idem zodrať pre rodinu.


Nová kniha Igora Bukovského je bestseller: (Za)chráňte svoje črevo, pečeň, žlčník aj pankreas!


Po čase sa upokojila. Prestala hundrať. Ja som každú korunu šetril, pretože som chcel ku domu pristavať ešte prístavbu, aby mali deti kde ostať, keď vyrastú. No ihneď po škole sa všetky tri rozbehli do sveta. Ostal som v svojom hrade len so ženou. Krásna chalupa zívala prázdnotou.

Nechápal som deti, ako mohli dať prednosť malým bytom v meste pred priestranným rodinným domom. Zmestili by sa, mali by súkromie. Ja by som sa im do ničoho nestaral a pomoc synov a jedného zaťa by sa mi zišla. Čoraz viac som cítil, že nie som najmladší. Už som mal pekne po päťdesiatke, keď došlo ku katastrofe, ktorá mi úplne zmenila život.

Práve som bol v neďalekom meste niečo vybavovať, keď mi volala zúfalá žena: „Peter, hybaj domov! Horí!“ Neveril som, že to môže byť pravda. Ihneď som nasadol do auta a trielil domov, ignorujúc všetky dopravné predpisy. Dodnes netuším, čo bolo príčinou požiaru. Isté je, že dom, ktorý som staval, prerábal a rekonštruoval takmer dve desaťročia, zhorel takmer do tla. Ostali len múry.

Keď som videl, ako moje celoživotné dielo horí akoby bolo zo slamy, zosypal som sa. Plakal som ako malé dieťa. Aby toho nebolo málo, dostal som infarkt. Srdce neunieslo pohľad na tú katastrofu. Našťastie ma lekári zachránili. Z nemocnice som poputoval k synovi do mesta. Mne aj žene uvoľnil jednu izbu v byte, takže sme nemuseli ostať na ulici.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mal som dokonalý život, vďaka mojej hlúposti sa však všetko navždy zmenilo


„Prečo sa to stalo práve mne? Čo som komu urobil?“ neustále som si kládol otázky, ktoré mi nedali spávať. Prišiel som o dom, o svoju jedinú istotu. Sníval som, že v mojom dome budú bývať naše deti a neskôr vnuci, ktorí budú hrdí na deda. Žena raz nevydržala moje neustále hundranie a tak mi povedala slová, ktoré mi otvorili oči:

„Prišli sme o to, v čom si mal jedinú istotu. Väčšinou mlčíš ako hrob, ale vždy, keď príde reč na dom, nevieš sa zastaviť. Netušíš, že Milan sa rozvádza, že Jankina Kamilka má alergiu na laktózu. Možno nám to prišlo ako skúška, aby sme si uvedomili aj iné hodnoty. Nikdy si sa ma nespýtal, či túžim po dome. Vedela by som si predstaviť žiť aj v byte, len keby sme viac času trávili spolu.“

Chvíľu som mlčal. Myslel som si, že ženu poznám ako svoje mozoľnaté dlane, no jej slová ma presvedčili o opaku. Chcel som sa nahnevať, ale vedel som, že žena má pravdu. Ani raz mi nepovedala, že potrebuje prístrešok na auto, altánok či ďalšiu prístavbu. Stal som sa väzňom svojich očakávaní a nakoniec všetka moja snaha vyšla navnivoč.

So ženou sme si museli vziať pôžičku. Na ruinách domu sme si postavili malý domček, ktorý oproti predchádzajúcemu dvojposchodovému baraku vyzerá naozaj úboho. Sme v ňom však šťastní. A konečne nás začali viac navštevovať deti, čo je pre mňa tou najväčšou odmenou.


Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok!

 

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame