Vyrastala som v prísnej rodine, v ktorej sa neodpustili žiadne zlyhania. Koberec nikdy nebol dostatočne povysávaný, dvojka z diktátu bola dôvodom na domáce väzenie. Mama tvrdila, že chce pre mňa to najlepšie. Svojou prílišnou snahou vytvoriť zo mňa absolútne dokonalú bytosť však vo mne zabíjala radosť z maličkostí, hier a každodenného života.
Pamätám si, ako som neraz zaspávala v slzách a hovorila som si, že ja predsa niky nebudem ako moja mama. Chcela som dať deťom slobodu, skutočné detstvo a najmä pocit, že láska sa nemeria úspechmi. Vraví sa, že odriekaného chleba najväčší kus býva a život ma presvedčil, že je to naozaj tak. Nakoniec som bola rovnaká.
Vyrástla som, vydala som sa a bola som šťastná, že konečne môžem ujsť z domu, v ktorom sa všetko točilo okolo zákazov a pravidiel. Vtedy som netušila, že šablóny z detstva sú vo mne zakorenené tak silno, že bude ťažké sa ich zbaviť. Po čase sa nám narodila dcérka Tamarka, ktorá sa pre mňa stala hlavným zmyslom života. Tak som sa o ňu bála, že som všetko robila za ňu, nedovolila som jej spraviť žiadne rozhodnutie. Tlačila som ju do výkonov rovnako, ako kedysi mňa tlačila moja matka.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Toto nie je riadna matka – miluje len jedno dieťa, na druhé kašle
Z Tamarky vyrástlo poslušné dievčatko, ktoré na prvom stupni patrilo k najlepším žiakom. Dbala som na tom, aby sa nemala kedy nudiť. Chodila na klavír, balet, matematický krúžok a okrem angličtiny sa učila aj francúzštinu. Mala som pocit, že ju mám pekne pod kontrolou, i keď pravidelne som jej musela pripomínať jej slabosti. V piatom ročníku sa však na hodine zosypala. Pred celou triedou sa rozplakala a začala kričať, že takto ďalej nevládze. Obvinila ma zo všetkých problémov a z prílišného tlaku.
Keď ma zavolala učiteľka do školy, úplne mi stiahlo žalúdok. V kútiku duše som vedela, čo je vo veci – pokúšam sa vymodelovať z Tamarky dokonalého človeka, až som jej celkom zobrala detstvo. Presne ako ho mne zobrala moja mama. Celý svoj život som zasvätila neustálej kontrole nad dcérkou. Okrem nej som nemala žiadne záľuby. Najradšej som sa chválila jej úspechmi, no to dlho nevydržala počúvať ani moja najlepšia kamarátka. Zrazu som mala pocit, že to, na čom som si celý život stavala, sa začalo rútiť ako domček z kariet.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Zaujímala som sa len o seba, kvôli práci som chcela ísť na potrat
Tamarkina triedna učiteľka len potvrdila moje slová: „Tamarka naozaj trpí, mali by ste ubrať zo svojich nárokov.“ Najprv som jej slová odmietala, prehovárala ju, aj samú seba, že to predsa nie je až také zlé. Po otvorenom rozhovore s manželom som sa rozhodla konať. Vedela som, že našu rodinnú situáciu najlepšie posúdi odborník.
S Tamarkou sme začali chodiť k psychológovi. Ten mi po pár sedeniach odporučil vyhľadať vlastného psychológa, pretože tušil, že koreň problému je v mojom detstve. Poslúchla som. Tie sedenia mi odhalili krutú pravdu o tom, ako veľmi manipulujem svojím jediným dieťaťom. Pochopila som, že Tamara je moja dcéra, ale nie môj majetok. A že má právo robiť vlastné rozhodnutia, chyby a žiť svoj život.
Začali sme si opäť budovať svoj vzťah. Ide to po malých krôčikoch, pretože len veľmi ťažko som sa vzdávala toho, čo som považovala za správne. Neustále som sa snažila Tamarku kontrolovať a stúpala som na tie isté hrable. „Maminka, nechaj ma,“ opakovala mi síce s úsmevom, no za to rázne. Veľmi sa tešila, keď si konečne mohla do školy obliecť to, čo chcela. Občas prišla strapatá, neumytá, no šťastná.
Pomaly sa učí prijať zodpovednosť, pretože vie, že za ňu všetko nevybaví mamina. Je to pre ňu tá najlepšia škola. Teraz síce nie je čistá jednotkárka, no konečne sa začína radovať zo života. Ja som začala behať. Vďaka behu si vybijem nahromadenú energiu a učím sa, že nemusím mať všetkých pod kontrolou. Koniec koncov, každý z nás je sám zodpovedný za svoj život.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na