Vždy som si myslela, že niečo takéto sa mi stať nemôže. Ako veľmi som sa mýlila. Dovoľte mi, aby som sa vám predstavila. Volám sa Patrícia a mám čerstvých 45 rokov. S bývalým manželom sme sa rozviedli v roku 2018 a deti mám veľké. Po rozvode a delení majetku som si zakúpila malý dvojizbový byt v paneláku.
Nebolo to žiadne terno, o rekonštrukcii nemohla byť ani zmienka, jediné čo bolo urobené, bola kúpeľňa s toaletou. Mne to však stačilo. Pracujem a vedela som, že si postupne odložím nejaké peniaze a podľa možností si byt prerobím. Veď to malo byť moje nové útočisko.
Zhruba pred dvomi rokmi som spoznala svojho (ex) priateľa Erika. Ani som už nedúfala, že sa opäť zamilujem. S Erikom to bolo krásne. Veľa sme sa smiali, rozprávali o živote aj sme filozofovali. Mali sme rovnaké záujmy. Erik mal tiež svoj vlastný byt, o čosi väčší ako ten môj ale bol oveľa ďalej. Postupom času sme sa rozhodli, že spolu začneme bývať u mňa. Nemali sme na čo čakať, veď každý sme už mali svoj vek.
Jedinú námietku ktorú mal Erik bolo, že môj byt musíme postupne prerobiť. Súhlasila som, veď už bol najvyšší čas. So všetkým mi pomáhal. Postupne sme vymenili staré okná za nové, plastové. Vymenili sme aj vchodové dvere s prahom a urobili sme nové stierky v spálni. Nebolo to úplne jednoduché, veď zorientovať sa v širokej ponuke a vybrať si z nej to naj dá zabrať. Na druhej strane, vo väčšine sme sa zhodli.
Jediné čo zostávalo prerobiť bola kuchyňa. Na ňu som si potrebovala ešte došetriť peniaze, nechcela som od Erika ani cent. Logicky, veď je to môj byt. Medzitým náš vzťah prekvital, bolo mi príjemne. Po zhruba šiestich mesiacoch prišiel deň D, išla sa prerábať kuchyňa. Vyhodili sme starú kuchyňu a zavolali stolára, aby prišiel zamerať tú novú. Fúha, dal mi do ruky niekoľko vzorkovníkov a ja som si nevedela vybrať.
Stolár má chláchoil, že nič to, že to je bežné a mala som mu dať vedieť do týždňa finálne vzory. Z týždňa však boli tri mesiace plné hádok, plaču a kriku. Ja som sa skrátka nevedela rozhodnúť pre tú najlepšiu možnosť. Páčilo sa mi toho veľa a zároveň som bola limitovaná priestorom, výškou rozpočtu a aj farbou okien, ktorá bola tmavohnedá a tá, ako sa ukázalo, sa vôbec nehodila do novej kuchyne.
Priateľovi som išla na nervy. Veď čoby aj nie, ostali sme bez kuchyne. Ostal v nej iba starý sporák, aby som mala na čom variť a to bolo všetko. Zo začiatku sme chodili spoločne obzerať kuchyne do štúdií, niekoľkokrát bol so mnou vybrať farbu. Všetko čo mi aj chcel poradiť som ofrflala, lebo mi asi nič nebolo dobré.
Pravda však bola taká, že som iba nebola o ničom stopercentne presvedčená. Nechápem, načo je studená šedá, hnedo-šedá, strieborno šedá, arktická biela, perlová… Neskôr Erik so mnou už nešiel ani vyberať. To len prilialo benzín do ohňa. Vykrikovala som mu, že mi s ničím nepomáha a o nič sa nestará.
Náš vzťah to nevydržal. Zbalil sa so slovami, že s takou nerozhodnou hysterkou skrátka žiť nebude. Odišiel. Nereagoval potom na moje správy, telefonáty. Išla som ho odprosiť k nemu domov, kde mi ľudsky vysvetlil, že skrátka už nechce viac so mnou byť. Bolelo to, avšak až časom som pochopila, ako som sa správala. Nuž, každý sa učí na vlastných chybách.
Zdieľať na