Do svojho detstva sa vraciam nerád. Vyrastal som v rodine, kde bolo viac alkoholu než jedla. Moja mama už dávno rezignovala. Tvrdila, že tak to funguje vo všetkých rodinách. V našej dedine pil predsa každý chlap. Môj otec predsa nemohol byť výnimkou.
To, že som mal otca alkoholika, by sa možno dalo ešte zniesť. No bol typ chlapa, ktorému keď udrel alkohol do hlavy, robil doma poriadok. A to bolelo. Bil ma často. Dokonca na to nepotreboval ani dôvod. Preto som sa nevedel dočkať, kým vyrastiem. Otca som sa bál, i nenávidel ho zároveň. Hanbil som sa za to, že nosím jeho meno.
Najviac mi vadil pohľad do zrkadla. Čím som bol starší, tým viac som v zrkadle videl jeho tvár. Po skončení učňovky som sa vybral do zahraničia. Spolu s kamarátmi sme si vytvorili partiu elektrikárov. Prácu som mal rád. Pomáhala mi zamestnať si myseľ, ktorá sa točila okolo všedných problémov. Mame som volal málokedy. Asi preto, že v každom telefonáte spomínala otca. Obhajovala ho, a snažila sa ho vykresliť v čo najlepších farbách. Ja som jej neveril. Mal som neustále pred očami tvár chlapa, ktorý mi pokazil detstvo.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sused týral rodinu až do tragického konca a ja som nič neurobila
Ani neviem ako, no pri jednej fuške sme sa dostali do Prahy. Tam som v jednom kníhkupectve spoznal dievča. Vymenili sme si kontakty. Obaja sme boli plachí, no dokázali sme sa otvoriť v listoch. Naše listové priateľstvo po pár mesiacoch prerástlo do seriózneho vzťahu. Neváhal som sa presťahovať do dedinky neďaleko Prahy. Mama sa čudovala. Bála sa o mňa, čo si počnem vo veľkom meste. Najradšej by bola, keby som ostal doma. V rodnej dedine ma však nič nedržalo. Otec mi len vynadal do somárov a nezabudol zdôrazniť, že zo mňa aj tak nikdy nič nebude.
Keď sme sa s Leničkou brali, veľmi som váhal, či pozvem otca k svadobnému stolu. Nechcel som ho tam, avšak mamine slzy ma pritlačili k tomu, aby som ho predsa len pozval. Za celý čas nepovedal nič. Iba skritizoval jedlo, ktoré mu nechutilo. Držal sa na uzde, asi mu mama dohovorila a on sa naozaj snažil správať ako človek.
Manželka videla, ako ma trápi vzťah s otcom: „Ber ho taký, aký je. Každý sa správa najlepšie, ako môže. Nikto nás nikdy neučil, ako sa vychovávajú deti. Prestaň nosiť starú krivdu,“ dohovárala mi. Nechcel som to počúvať. Hnev na otca mi však nedovolil spávať. Často som si predstavoval, že sa raz vrátim do rodného domu. Tam nájdem otca bezvládneho, odkázaného na pomoc okolia. A vtedy ho zbijem!
Ako som sa cítil ja, keď v detstve na mňa vyťahoval remeň. Nech vidí, Tieto predstavy ma ničili. Vôbec mi neprinášali pocit vnútorného pokoja. Sľúbil som si, že budem iným otcom. Chcel som svojim deťom dať všetko, čo mi bolo odopreté.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Ubližoval som druhým a chvastal sa, príučku mi dal až dedinský blázon
Keď sa nám narodil Jakubko, mama sa išla rozplynúť od šťastia. Otec na návštevu neprišiel. Nechcelo sa mu cestovať takú diaľku. Naveľa ma manželka prehovorila, aby sme ich išli pozrieť my. Jakubko mal vtedy dva mesiace. Keď ho otec videl, v jeho vnútri sa niečo pohlo. Akoby zjemnel. Najprv som si myslel, že sa pretvaruje. „To predsa nemôže byť on!“ myslel som si. Postupom času sa však ukázalo, že Jakubko sa skutočne dotkol srdca môjho otca.
Zmenil sa na nepoznanie. Po prvýkrát som ho videl schuti sa zasmiať. Zrazu mu ani Praha nepripadala až tak ďaleko. Vždy, keď mohol, prišiel. Doniesol mäso zo zabíjačky, domáce zaváraniny a snažil sa mi pomôcť pri rekonštrukcii starej chalupy, ktorú sme zdedili po Leničkinej starej mame. Pre môjho syna sa dedo Dežo stal stredobodom vesmíru. Spomínal ho pri každej príležitosti.
Najprv som synovi trochu závidel. Pozornosť, lásku a záujem muža, ktorý bol mojím otcom. Keď som si uvedomil, že žiarlim na vlastného syna, konečne som sa zobudil. Otcovi som odpustil i keď ma to stálo nemálo námahy. Nikdy som nezistil, prečo bol ku mne v detstve taký krutý. Len na smrteľnej posteli mi zašepkal slová, na ktoré nikdy nezabudnem: „Bol si dobrý syn. Prepáč mi, že som ti tak ublížil.“ Prikývol som a slzy sa mi rinuli po tvári. Už tak dávno som mu odpustil. A ten pocit je na nezaplatenie.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na