Milí čitatelia, dovoľte mi podeliť sa s vami o môj príbeh. Predstavím sa vám. Moje meno je Paula a pochádzam z Bratislavy. Mám čerstvých 39 rokov a môj príbeh sa týka práce.
Poďme na to poporiadku. V mojich 31 rokoch som išla na materskú dovolenku, kde som bola tri roky. Potom som sa vrátila do zamestnania, z ktorého som odchádzala. Bolo to, hmm, povedala by som, že nie zlé, ale ani nie dobré. Plat priemerný, vzťahy na pracovisku priemerné. Rozhodla som sa, že je najvyšší čas na zmenu.
Po pár neúspešných pohovoroch mi to vyšlo a ocitla som sa v novej práci. Veľmi som sa na to tešila. V mojej hlave som si to asi idealizovala, lebo som si predstavovala, ako dobre mi tam bude. Veď dohodnutý plat bol priam kráľovský, o celých päťsto eur vyšší ako som mala v predchádzajúcej práci. K tomu zaujímavé finančné aj nefinančné bonusy, podpora vzdelávania, jednoducho nádhera.
Tešila som sa aj na nové kolegyne a na nových kolegov. Lenže tu prišiel ten problém. V mojom tíme sú tí ľudia naozaj veľmi zvláštni a mňa to tak neskutočne mrzí a ubíja. Šéf mi je rovesníkom. Nie je zlý, ale okolo empatie ani nešiel. Keď som sa ho spýtala, či môžem na jedno stretnutie prísť neskôr, pretože potrebujem zaviesť dieťa do škôlky, tak mi povedal, že určite nie. A pritom to stretnutie nebolo, myslím si, vôbec dôležité. Iba sme si s tímom mali povedať o nejakých inšpiráciách, ktoré vieme využiť v práci. Nevadí, poďme ďalej.
Iná kolegyňa v mojom tíme je na pohľad sympatické dievča. Lenže spolu s druhou kolegyňou sú tam predsa len už nejaký čas a ja cítim, ako ma neprijímajú medzi seba. Šuškajú si, kde-tu pretrúsia, že boli spolu vonku a podobne. Jedna z nich je hotový extrovert a tá druhá je malá a mimoriadne hlučná. Len nedávno skončila vysokú školu, napriek tomu dáva o sebe vedieť a prezentuje sa štýlom všade som bola, všetko som robila a všetko viem. Bŕŕŕŕ.
V jeden deň, keď boli všetci na homeoffice, iba ja som ako nováčik samozrejme doma ostať nemohla, som bola v kancelárii iba s tou jednou kolegyňou. Celý deň na mňa ani len neprehovorila. Cítila som sa hrozne. Vôbec neviem, čo mám robiť ďalej. Na jednej strane tu je skvelý plat a dobré benefity, na druhej strane je to aj o ľuďoch. A veruže, tí v mojom tíme sú naozaj zvláštni.
Veľmi sa pýtam toho hore, prečo som sa ja musela zas ocitnúť v takomto divnom kolektíve a nemohla som byť medzi ľuďmi, ktorí sú kamarátskejší? Viacej otvorení a zhovievavejší? Ach. Práce je dnes málo, ale stojí za to chodiť do práce s nechuťou a celý deň sa tešiť na to, ako konečne pôjdem domov?
Zdieľať na