Niekedy uvažujem nad tým, aký vie byť život nespravodlivý. Deťom dáte prvé aj posledné, staráte sa, milujete ich. A oni sa vám nakoniec otočia chrbtom. Doslova. Ja som pritom nič zlé neurobil, len chcem normálne žiť a byť šťastný.
Mám 70 rokov a už jedenásť rokov som vdovec. Manželka odišla priskoro, ešte nemala ani šesťdesiat. Dostala rakovinu hrubého čreva a po niekoľkomesačnom trápení ma navždy opustila. Mali sme za sebou pekný spoločný život, harmonické manželstvo, v ktorom sme vychovali dve dcéry: Mariku – tá má meno po svojej mame, a Jarku, ktorá zasa dostala meno po mne.
Žili sme spolu v rodinnom domčeku v tichej mestskej ulici a po nežnej revolúcii sme sa pustili do podnikania. Manželka vedela vynikajúco piecť, bola vyučená cukrárka. O naše zákusky bol veľký záujem, pretože sme vždy používali kvalitné domáce suroviny. Čoskoro sme si mohli otvoriť malú cukrárničku a vlastné zákusky sme predávali aj na svadby a iné rodinné a firemné udalosti. Manželka mala na starosti výrobu, ja všetko ostatné. Postupne sa do biznisu zaučila aj staršia dcéra.
Keď žena ochorela, všetko išlo bokom. Robili sme, čo sa dalo, aby vyzdravela, no osud to chcel inak. Dve zamestnankyne z cukrárenskej výroby sme vtedy museli prepustiť a piekla už len dcéra. Manželka bojovala statočne, a ja som sa snažil byť jej oporou. Keď zomrela, všetkých nás to zlomilo. Dcéry boli na svoju mamu naviazané, pomáhali mi starať sa o ňu a boli pri nej až do samého konca. Svoj žiaľ sme si však prežívali každý po svojom.
Tú prázdnotu, keď chodíte z izby do izby a hľadáte milovanú osobu, neprajem nikomu. Ja som sa uzavrel do seba, prestal som o seba dbať. Celé dni som preležal v posteli a nevedel som nájsť impulz ani na to, aby som sa umyl a obliekol. Stratil som záujem o život a asi najradšej by som vtedy bol, keby som sa pobral za svojou Marienkou.
Dcéry za mnou chodili, hlavne Jarka, pretože Marika bola zapriahnutá do práce a vkladala všetku energiu do rodinnej firmy. Cukrárne sa už vzdala, no piekla na objednávky a zákusky dodávala aj do niekoľkých kaviarní. Obe sa usilovali prebrať ma z letargie, starali sa o mňa. Tento zvláštny stav, keď som viac nežil ako žil, trval takmer tri roky.
Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Pamätám si to presne, bolo leto, a Jarka mi priniesla rezne a koláč. Našla ma sedieť v kuchyni nad rodinnými fotkami – opusteného, nešťastného. Veru, plakal som. Vtedy zavelila: „Dosť! Okamžite sa poobliekaj, dnes je v dennom stacionári stretnutie dôchodcov, pôjdeš medzi ľudí!“ Denný stacionár fungoval v meste dlhé roky, bolo to čosi ako klub seniorov. Moji vrstovníci sa tam schádzali, posedeli pri drobnom občerstvení, zaspievali si s harmonikou, prebrali všetky klebety. Bránil som sa, ale dcéra bola nekompromisná. Dokonca sa ponúkla, že ma tam odvezie. Nezostalo mi iné, ako poslúchnuť.
Z posedenia som sa vracal ako znovuzrodený. Na hodinku som zabudol na to, aký osamelý sa cítim a ako veľmi mi chýba moja Marienka. Stretol som starých kamarátov, spoznal nových. A zoznámil sa s Vierkou. Šarmantná a príjemná šesťdesiatnička sedela vedľa mňa a toľko, čo ten večer, som toho nenarozprával už dlho. Stále sme nachádzali nejaké spoločné témy a ja som sa tešil na ďalšie posedenie, len čo som vyšiel z klubu.
Nebudem to naťahovať, padli sme si do oka. Vierka je takisto vdova, o muža prišla pri autonehode. To, že sme v sebe našli zaľúbenie, neznamená, že sme na svoje bývalé lásky zabudli. Chodíme spolu na cintorín, zapálime sviečku mojej Marienke aj jej Slávovi. Lenže – rozprávkový koniec sa nekoná. Moje dcéry sa postavili proti môjmu vzťahu, bol som až prekvapený, s akou zaťatosťou ho odmietli prijať. Vraj, keby vedeli, čo urobím, nikdy by ma na to posedenie seniorov neposielali.
Keď som im prvý raz povedal o Vierke, staršia dcéra sa rozplakala. Že ako som len mohol zabudnúť na ich mamu, veď ona ma tak milovala! Ako som ju mohol vymeniť za cudziu ženu, ktorá iste nechce nič iné, len moje peniaze a náš dom! Áno, Vierka žije v garsónke, nemá žiaden veľký majetok a ani deti. O to viac sa ale tešila, že si užije moje vnúčatá.
S Marikou a Jarkou sa snažila zblížiť, no nepomohlo to. Jej snaha je už osem rokov zbytočná. Dcéry ku mne prestali chodiť – že kým je tu ONA, nemajú záujem. Občas mi zavolajú, ako sa mám, poprajú mi k meninám aj narodeninám. Keď chcem vidieť vnúčatá, môžem ísť k nim – ale bez Vierky. Som z tejto situácie smutný a sklamaný. Za čo som vlastne trestaný? Že som na staré kolená ešte našiel oporu, niekoho, s kým sa môžem deliť o radosti a starosti všedného dňa? Moje dcéry to vnímajú ako zradu, ako pošpinenie matkinej pamiatky. Tak to ale predsa vôbec nie je. Budem mať ešte niekedy šancu vysvetliť im to, keď nechcú počúvať? A mám sa o to vôbec snažiť?
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na